_id
stringlengths 2
6
| text
stringlengths 8
76.9k
| title
stringlengths 2
100
|
|---|---|---|
255260
|
Introduction Birmingham City Football Club je anglický futbalová klub sídliaci v meste Birmingham. Založený bol v roku 1875 pod názvom Small Heath Alliance. V roku 1988 bol premenovaný na Small Heath a v 1905 na Birmingham. Súčasný názov má tím od roku 1943. Najväčší úspech tímu je víťazstvo v Ligovom pohári v roku 1963, keď vo finále porazili Aston Villu 3-1. Najväčšími rivalmi Birminghamu je mestský klub Aston Villa. Prezývka mužstva je Blues, podla farby dresov. Domáce zápasy hrajú od roku 1906 na St Andrew s Stadium s kapacitou 30 009 divákov.
|
Birmingham City FC
|
128441
|
Fanúšikovia Pred 2. svetovou vojnou cestovalo na zápasy na ihriskách súperov len zopár fanúšikov, kvôli času, cenám a logistickým obmedzeniam ako zriedkavosť áut medzi ľuďmi. Keď hrali City a United domáce zápasy striedavo každý každú druhú sobotu, tak sa chodilo mnoho obyvateľov Manchestru pozerať jednu sobotu na City a druhú na United. No po vojne silná rivality vrcholila a fanúšikovia si museli vybrať jeden klub ktorému budú fandiť. Keď United vyhrali v roku 1956 ligový titul, mali najvyššiu domácu návštevnosť v lige, rekord z minulej sezóny držal nasledujúcich zopár rokov Newcastle. Po Mníchovskej leteckej katastrofe v roku 1958 začalo fandiť United viac ľudí a takisto ich viac začalo chodiť na štadión. Kvôli tomu sa fanúšikovská základňa United rozrastala a od vtedy má Manchester každý rok najvyššiu ligovú návštevnosť v anglickom futbale, dokonca aj v Druhej divízii v sezóne 1974 – 75. V skutočnosti nemal Manchester najvyššiu návštevnosť v dvoch sezónach, keď prebiehala veľká rekonštrukcia štadióna Old Trafford v sezónach 1971 – 72, 1992 – 93. Prieskum z roku 2002 s názvom Prichádzate z Manchestru? ukázal, že väčšina držiteľov permanentiek Manchestru City žije vo väčšom obvode, zatiaľ čo držitelia permanentiek na United žijú väčšinou v jednej oblasti. Koncom 90. rokov a na začiatku 21. storočia stúpajúci záujem fanúšikov ponúkol možnosť na predaj klubu. Fanúšikovské zoskupenie IMUSA v roku 1998 veľmi silno odporovalo proti prevzatiu klubu Rupertom Murdochom. Ďalšia skupina Shareholders United Against Murdoch (neskôr Shareholders United a teraz Manchester United Supporters Trust ) vzniklo v tom čase aby povzbudilo fanúšikov na kúpu akcií. Sčasti preto aby mali fanúšikovia väčší hlas v otázkach ktoré sa ich týkajú, ako ceny vstupeniek a ich distribúcia a sčasti preto aby zabránili nechcenému kupcovi kúpiť dostatočný podiel akcií na riadenie klubu. Tento plán zlyhal a nezabránil aby sa stal Malcolm Glazer majoritným vlastníkom. Mnoho fanúšikov bolo pobúrených a niektorý založili odštiepenecký klub FC United of Manchester. Napriek zlosti väčšiny fanúšikov na nových majiteľov, návštevnosť stále stúpala. V súčasnosti má Manchester United okolo pol miliardy fanúšikov po celom svete. Čo je absolútny rekord ! Atmosféra vytváraná fanúšikmi na štadióne bola niekedy kritizovaná. V roku 2000 adresoval poznámku na časti tribún kapitán Roy Keane keď povedal, že títo diváci vôbec nesledujú futbal a ani mu nerozumejú a nazval ich krevetovo-sendvičový oddiel. Alex Ferguson tiež zopárkrát kritizoval fanúšikov, keď atmosféru na zápase 1. januára 2008 označil ako na pohrebe. Neskôr to okomentoval slovami: “Myslím, že podobné zápasy sme už v minulosti zažili. Stalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď sme dominovali.” Po famóznej domácej výhre 1:0 nad Barcelonou, ktorá poslala United do finále Ligy majstrov v Moskve, Ferguson povedal, že fanúšikovia boli absolútne fantastický a dostali nás cez cieľovú čiaru.
|
Manchester United FC
|
581727
|
História Klub bol založený v roku 1884 pod názvom Leicester Fosse FC. Súčasný názov klubu bol prijatý v roku 1919. V sezóne 2015/16 sa tímu podarilo vyhrať titul Premier League, pod týmto úspechom sa podpísali hráči ako Jamie Vardy, N Golo Kanté a Riyad Mahrez. Tento úspech bol považovaný za senzáciu, pred sezónou bol Leicester adept na zostup s kurzom 5000:1 na zisk titulu. Napriek tomu dokázali predbehnúť väčšie a bohatšie anglické kluby a hlavných kandidátov na zisk titulu. V nasledujúcej sezóne sa tím dostal do štvrťfinále Ligy majstrov, ale v anglickej lige spadli na 12. miesto. V sezóne 2020/21 vyhral Leicester FA Cup keď vo finále zdolali Chelsea 1:0.
|
Leicester City FC
|
583252
|
História Založenie a prvé desaťročia (1901–1972) Brighton & Hove Albion FC bol založený v roku 1901 a o 19 rokov neskôr, v roku 1920, boli vybraní do novej tretej divízie futbalovej ligy – predtým boli členmi Južnej ligy. V Južnej lige vyhrali svoju doteraz jedinú domácu trofej, FA Charity Shield (dnes FA Community Shield), o ktorú v tom čase bojovali šampióni Južnej ligy. Brighton je tak jediný klub v Anglicku, ktorý nikdy nevyhral Premier League alebo FA Cup ale vyhral Communnity Shield. Po prechode do regionalizovanej tretej divízie juh v roku 1921 zostali v tejto divízii až do sezóny 1957/1958, kedy vyhrali titul a zabezpečili si postup do druhej divízie v rovnakom čase, ako sa regionalizovaná severná a južná divízia deregionalizovala do tretej a štvrtej divízie pre sezónu 1958/1959. Albion si udržal svoj druhostupňový status až do zostupu v roku 1962, pričom v roku 1963 utrpel postupný zostup a prvýkrát sa spadol až do štvrtej ligy. V rokoch 1964–1965 vyhrali titul štvrtej divízie a zostali v tretej divízii až do roku 1972, keď si z druhého miesta zabezpečili postup späť do druhej ligy. Presťahovanie sa na nový štadión a postup pod Hughtonom (2011–2017) Falmer Stadium hostil svoj prvý ligový zápas v úvodný deň sezóny 2011 – 2012 proti Doncaster Rovers. Zápas sa skončil víťazstvom 2:1 pre Albion. V sezóne 2012/13 skončil Brighton na 4. mieste a prehral v semifinále Championship play-off proti Crystal Palace. Poyet bol suspendovaný ako tréner po kontroverzných vyjadreniach a komentároch v jeho pozápasovom rozhovore a neskôr bol nahradený Óscarom Garcíom. V posledný deň sezóny 2013/2014 Brighton porazil Nottingham Forest 2-1 s víťazným gólom v poslednej chvíli, ktorý strelil Leonard Ull a klub si zabezpečil 6. miesto. To znamenalo že si opäť zahral semifinále play-off o postup do Premier League. Po prehre s Derby County v semifinále Championship play-off tréner García odstúpil. Sami Hyypiä bol vymenovaný za trénera pre sezónu 2014-15, ale už po štyroch mesiacoch odstúpil pre zlé výsledky a nahradil ho Chris Hughton. V nasledujúcej sezóne Brighton mal opäť vyhliadky na postup do Premier League. Vyhral 21 zápasov v rade bez prehry. V posledný deň sezóny cestoval Brighton do Middlesbrough a potreboval vyhrať, aby si zabezpečil postup do Premier League, no remíza 1:1 znamenala 3. miesto a postup do play-off, kde porážka proti Sheffield Wednesday bola pre Brighton tretím prehraným semifinále play-off v Championship v štyroch sezónach. Brighton začal sezónu 2016-17 18 zápasovou sériou bez prehry, vďaka čomu viac-menej celu sezónu trávil na vrchole ligovej tabuľky. Automatický postup do Premier League si klub zabezpečil 17. apríla 2017 po víťazstve 2:1 proti Wigan Athletic na domácej pôde. Návrat do Premier League a postup do Európy (2017–) Prvá sezóna Brightonu v Premier League bola z veľkej časti úspešná, klub sa v sezóne niekoľkokrát dostal do hornej polovice tabuľky. Napriek tomu, že bol v januári jeden bod nad pásmom zostupu, víťazstvá nad Arsenalom a Manchestrom United v posledných mesiacoch sezóny klubu pomohli zabezpečiť si 15. miesto v tabuľke. Klub prežil ťažkú druhú sezónu v najvyššej divízii a tesne sa vyhol zostupu keď v lige skončil na 17. mieste. V FA Cupe sa Brighton dostal do semifinále prvýkrát od roku 1983 ale prehral 1:0 proti Manchestru City. Hughton bol po skončení sezóny prepustený kvôli zlým výsledkom. Po Hughtonovom prepustení bol tréner Swansea Graham Potter vymenovaný za nového hlavného trénera so štvorročnou zmluvou. Potter predĺžil zmluvu o ďalšie dva roky v novembri 2019. Od marca do júna 2020 bola sezóna prerušená z dôvodu pandémie COVID-19. Brighton skončil v prvých dvoch Potterových sezónach na 15. a 16. mieste. V sezóne 2021/2022 sa klub umiestnil na deviatom mieste v Premier League, čo bolo v tej dobe pre Brighton najvyššie ako kedy v najvyššom anglickom futbale skončil, s rekordným počtom 51 bodov. V septembri 2022 Potter opustil klub a stal sa hlavným trénerom Chelsea po prepustení Thomasa Tuchela. 18. septembra 2022 Brighton oznámil príchod Roberta De Zerbiho ako nového hlavného trénera klubu. Ligová sezóna bola prerušená kvôli Majstrovstvám sveta vo futbale v roku 2022, na ktorých štartoval stredopoliar Brightonu Alexis Mac Allister a asistoval vo finále pri víťazstve Argentíny. Klub sa mohol radovať, že mal vo svojom kádri majstra sveta. Brighton dosiahol svoje druhé semifinále FA Cupu za štyri sezóny, ale prehral na penalty proti Manchestru United po remíze 0:0. 21. mája 2023 sa Brighton po prvý raz vo svojej histórii kvalifikoval do európskeho futbalu víťazstvom 3:1 nad Southamptonom. Ostávalo už len zistiť či sa v ďalšej sezóne predstaví v Európskej lige UEFA alebo Európskej konferenčnej lige UEFA O tri dni neskôr, po remíze 1:1 s Manchestrom City, si Brighton postup do skupinovej fázy Európskej ligy UEFA 2023-24. Brighton ukončil sezónu s rekordným počtom 62 bodov a novým rekordným umiestnením v tabuľke – šiestym miestom. Aktuálna súpiska : Legenda: B – Brankár, O – Obranca, Z – Záložník, Ú – Útočník
|
Brighton & Hove Albion FC
|
581731
|
Externé odkazy Oficiálna stránka Kategória:Leicester City FC Kategória:Anglické futbalové kluby
|
Leicester City FC
|
268359
|
Šport Middlesbrough FC - futbalový klub
|
Middlesbrough
|
161082
|
Introduction Carrow Road, domovský štadión mužstva Norwich City FC je anglický futbalový klub sídliaci v meste Norwich. Hrá v najvyššej anglickej futbalovej súťaži Premier League. Po nevydarenej sezóne 2021/22 avšak vypadnú do EFL Championship. Ich domovským štadiónom je od roku 1935 štadión Carrow Road, ktorý má kapacitu 26 034 divákov. Klub bol založený v roku 1902. Ich najväčším rivalom je klub Ipswich Town, zápasy medzi nimi sa označujú ako Východoanglické derby. Medzi najväčšie úspechy klubu patrí trojnásobný zisk titulu v druhej lige, v rokoch 1972, 1986, 2004 a 2019 a zisk Ligového pohára v rokoch 1962 a 1985.
|
Norwich City FC
|
564149
|
Ocenenia Rotterham United EFL League One víťaz play-off 2018 Fulham Championship víťaz play-off 2020
|
Marek Rodák
|
161094
|
Súčasné kluby ([[Scottish Premier League 2018/2019|2018/2019]]) Aberdeen FC Celtic FC Dundee FC Hamilton Academical FC Heart of Midlothian FC Hibernian FC Kilmarnock FC Livingston FC Motherwell FC Rangers FC St. Johnstone FC St. Mirren FC
|
Scottish Premiership
|
192304
|
História 19011961 West Ham United vstúpil do Western League v sezóne 1901 a pôsobil v Southern Division 1. V roku 1907 bol West Ham korunovaný za šampióna divízie Western League 1B, následne porazil šampióna 1A Fulham 1:0, čím sa stali celkovým šampiónom celej Western League. Klub naďalej hrával svoje zápasy na Memorial Grounds v Plaistow (financovanom Arnold Hills), ale v roku 1904 sa presťahoval na ihrisko v oblasti Upton Park. Prvý zápas West Hamu v ich novom domove bol proti veľkým rivalom Millwall FC, ktorý prilákal desaťtisícový dav. West Ham tento zápas vyhrali 3:0. V roku 1919 West Ham získali vstup do Football League Second Division, keď ich prvý zápas s Lincoln City skončil remízou 1:1. V roku 1923 postúpili do Division One, čím sa dostal aj na vôbec prvý FA Cup. Finále sa konalo na starom štadióne vo Wembley. Ich oponentmi boli Bolton Wanderers. Na zápas prišlo pozrieť odhadom 200 000 ľudí a jeho výsledok bol 2:0 v prospech Boltonu. Tím zaznamenával v Division One zmiešané úspechy, ale svoj status si udržal desať rokov. Ďalším úspechom bolo semifinále FA Cupu, kde sa tím dostal v roku 1933. V roku 1932 zostúpil West Ham do Division Two a dlhoročný člen Syd King bol po 32 rokoch pôsobenia v klube (ako manažér aj a ako hráč v rokoch 1899 až 1903) odvolaný. Po vypadnutí mal King psychycké problémy. Na zasadnutí správnej rady sa objavil opitý a krátko potom spáchal samovraždu. Na jeho miesto nastúpil jeho asistent manažéra Charlie Paynter, ktorý sám pôsobil vo West Hamu na niekoľkých postoch od roku 1897 a ktorý v tejto funkcii zostal až do roku 1950 - celkovo 480 zápasov. Klub strávil väčšinu nasledujúcich 30 rokov v tejto divízii, najskôr pod vedením Payntera a potom neskôr pod vedením bývalého hráča Teda Fentona. Fentonovi sa podarilo dostať klub na najvyššiu úroveň až v roku 1958. 19611978 V roku 1961 bol Ron Greenwood vymenovaný za Fentonovho nástupcu a čoskoro priviedol klub k dvom hlavným trofejiam keď v 1964 zvíťazili vo finále FA Cupu. Tím viedol mladý Bobby Moore. West Ham vyhral aj Európsky pohár víťazov pohárov. Počas majstrovstiev sveta FIFA 1966 boli kľúčovými členmi víťazných turnajových turnajov v Anglicku hráči West Hamu vrátane kapitána Bobbyho Moora; Martin Peters (ktorý skóroval vo finále); a Geoff Hurst, ktorý strelil prvý a jediný hetrik vo finále majstrovstiev sveta mužov. Všetci traja hráči prešli cez mládežnícky tím West Hamu. FA Cup vyhrali aj v roku 1975 porazením Fulhamu 2:0. Tím Fulhamu mal bývalých anglických kapitánov Alana Mulleryho a legendu West Hamu Bobbyho Moora. Po náročnom začiatku sezóny 1974–75 sa Greenwood presunul „na horné poschodie“, aby sa stal generálnym manažérom, a bez toho, aby o tom informoval správnu radu, vymenoval svojho asistenta Johna Lyalla za manažéra tímu. Výsledkom bol okamžitý úspech - tím strelil 20 gólov vo svojich prvých štyroch zápasoch a vyhral FA Cup. Stal sa posledným tímom, ktorý vyhral FA Cup s čiste anglickou zostavou, v spomínanom finále proti Fulham. Lyall potom priviedol West Ham k ďalšiemu finále Európskeho pohára víťazov pohárov v roku 1976, kde tím prehral zápas 4:2 s belgickým Anderlechtom. Greenwoodovo pôsobenie vo funkcii generálneho riaditeľa trvalo necelé tri roky. 19782005 V roku 1978 West Ham znovu zostúpili do Division Two, ale Lyall zostal ako manažér a viedol tím k finálovému víťazstvu v FA Cupe proti Arsenalu v roku 1980, čo bola ich posledná veľká trofej. Do finále sa dostali keď porazili v semifinále Everton. Kladivári vyhrali tesným skóre 1:0, keď gól strelil v 13. min. Trevor Brooking. Je to pozoruhodné, pretože odvtedy žiadny tím mimo najvyššej ligy nezískal túto trofej. West Ham sa v roku 1981 znova vrátili do Division One a ďalšie tri sezóny sa umiestnili v prvej desiatke prvej divízie. V sezóne 1985–86 klub dosiahol vôbec najvyššie - tretie miesto v lige; zasluhu na tom mala skupina hráčov známa ako The Boys of 86. V roku 1989 však opäť zostúpili, čo malo za následok Lyallovo vyhodenie. Lyall tak opustil West Ham po 34 rokoch. West Ham sa vrátili do najvyššej súťaže v sezóne 1990/91, tentokrát pod vedením bývalého hráča menom Billy Bonds. Sezóna v najvyššej súťaži im však vôbec nevyšla a po jednej sezóne sa vrátili naspäť do nižšej súťaže. Výkony ako na hojdačke pokračovali a hneď ďalšiu sezóny boli West Ham naspäť potom čo obsadili druhé miesto v Division 2. V roku 1999 West Ham skončil piaty, čo je ich najvyššia pozícia v elite od roku 1986. Získali tiež víťazstvo v Intertoto Cupe keď porazili francúzsky klub Metz, aby sa kvalifikovali do Pohára UEFA 1999–2000. Výsledky sa však začali zhoršovať a po sérii zlých investícií bol vtedajší manažér Redknapp prepustený. Spolu s ním odišli aj veľké hviezdy - jeho asistent Frank Lampard, čo nevyhnutne znamenalo predaj jeho syna Franka Lamparda mladšieho. keď v lete 2001 nastúpil do Chelsea za 11 miliónov £. Po kolísavých výkonoch nasledujúce roky sa West Ham vrátili naspäť do Premier League v roku 2005. 20052016 Po návrate do najvyššej divízie skončil West Ham na deviatom mieste. Vrcholom sezóny 2005–06 však bolo finále FA Cupu, kde po nerozhodnom výsledku 3:3 s Liverpoolom sa zápas rozhodol až v penaltovom rozstrele. West Ham prehral rozstrel, ale napriek tomu získal vstupenku do nasledujúcej sezóny Pohára UEFA, pretože Liverpool sa už kvalifikoval do Ligy majstrov. Kontrakty s hráčmi Mascheran a Tevez boli vyšetrované samotnou Premier League kvôli podozreniam z vynechania podrobností o prestupoch z úradných záznamov. Klub bol uznaný vinným a v apríli 2007 bol pokutovaný sumou 5,5 milióna £. West Ham sa vyhol odpočtu bodov, a toto sa nakoniec stalo kritickým pri ich zotrvaní v najvyššej súťaži na konci sezóny 2006-07. West Ham unikol zostupu tým, že vyhral sedem zo svojich posledných deviatich zápasov, vrátane výhry 1:0 nad Arsenalom, a v posledný deň sezóny šokujúco porazil novo korunovaného majstra ligy Manchester United 1:0. Gól sezóny strelil argentínčan Carlos Tevez v 45. minúte, vďaka čomu West Ham obsadili 15. miesto. V sezóne 2007–08 zostal West Ham primerane stabilne v hornej polovici ligovej tabuľky. V poslednom zápase sezóny na ihrisku Boleyn Ground zaznamenal West Ham remízu 2:2 proti Aston Ville, čím si zabezpečil desiatu priečku o trojbodový náskok pred Tottenham Hotspur. V porovnaní s predchádzajúcou sezónou to bolo vylepšenie o päť miest, a čo je najdôležitejšie, West Hamu v tejto sezóne nehrozila reálna hrozba vypadnutia. Alan Curbishley rezignoval na post manažéra klubu 3. septembra 2008. Jeho nástupcom sa stal bývalý útočník Chelsea Gianfranco Zola, ktorý sa 11. septembra 2008 stal prvým klubovým manažérom pochádzaji z mimo Spojeného kráľovstva. V sezóne 2008–09 skončil West Ham na deviatom mieste, čo je vylepšenie o jedno miesto. Zola zostal v tíme do 11. mája 2011. 3. júna 2010 podpísal Avram Grant s tímom štvorročný kontrakt. Forma West Hamu bola však naďalej zlá, keďže tím sa zriedka nachádzal mimo pásma zostupu, Štvrťfinálová výhra v Ligovom pohári 4:0 nad Manchestrom United bola v slabej sezóne jediným z mála jasných bodov. Forma West Hamu v Premier League však našťastie neovplyvnila ich formu v dvoch domácich pohároch. Kladivári sa dostali do semifinále Ligového pohára, keď ich s výsledkom 3:1 vyradili koneční víťazi Birmingham City a štvrťfinále pohára FA skončilo porážkou 2:1 v Stoke City. 15. mája 2011 bolo v zápase s Wigan Athletic na štadióne DW potvrdené vypadnutie West Hamu do Championship. Priebeh zápasu bol dramatický, keď West Ham v prvom polčase už v 26. minúte viedol gólmi Demba Ba 0:2. Wigan sa však dostal späť do zápasu a gólom Charlesa N Zogbiu v 90. minúte zvíťazil 3:2. Po prehre West Ham prepustil manažéra Avrama Granta a 1. júna 2011 bol ako jeho náhradník menovaný Sam Allardyce. V sezóne 2011–12 skončil klub v Championship s 86 bodmi tretí, čím sa dostal do play-off kde v semifinále porazili Cardiff City s celkovým skóre 5:0. Vo finále proti Blackpoolu vo Wembley 19. mája 2012 si West Ham zabezpečil postup do Premier League víťazstvom 2:1 vďaka gólu hráča menom Ricardo Jorge Vaz Té 88. minúte. West Ham pri svojom návrate do Premier League podpísal kontrakt na dobu neurčitú s bývalými hráčmi James Colllinso a George McCartney taktiež si "prenajal" Matta Jarvisa a Andyho Carrolla. Svoj prvý zápas v sezóne vyhrali 18. augusta 2012 1:0 proti Aston Ville vďaka gólu Kevina Nolana. Vrcholom prvej polovice sezóny bolo domáce víťazstvo 3:1 proti úradujúcemu majstrovi Európy Chelsea z 1. decembra 2012. V rokoch 2013–14 skončil West Ham na 13. mieste v Premier League. Taktiež sa dostali do semifinále Ligového pohára a celkovo prehrali 9:0 s neskoršími víťazmi Manchester City. V sezóne 2014–15 končil West Ham v Premier League na 12. mieste, čo bolo jedno miesto vyššie ako v predchádzajúcej sezóne. V rokoch 2014 - 2015 sa West Ham stali víťazom Fair Play v Premier League a kvalifikovali sa do Európskej ligy UEFA 2015. 9. júna 2015 bol bývalý hráč West Hamu Slaven Bilić vymenovaný do funkcie manažéra s trojročným kontraktom. Vo štvrtom Bilićovom zápase na čele tímu zvíťazil na Anfielde prvýkrát za 52 rokov, keď zvíťazil nad Liverpoolom 0:3, strelcami boli Manuel Lanzini, Mark Noble a Diafra Sakho. Na konci sezóny skončil West Ham v Premier League na 7. mieste. Tím prekonal v svojej klubovej ére Premier League hneď niekoľko rekordov, napríklad najvyšší počet bodov (62), najvyšší počet gólov v sezóne (65), najmenej prehraných zápasov v sezóne (8) a najnižší počet porážok na cudzom trávniku (5). Táto sezóna bola tiež poslednou sezónou na ihrisku Boleyn Ground a končí sa tak 112-ročné pôsobenie na tomto štadióne. Od 2016 Na konci ťažkej prvej sezóny na londýnskom štadióne skončil tím na 11. mieste a musel sa vyrovnať s odchodom hviezdneho hráča Dimitriho Payeta. Nasledujúcu sezónu však mal tím zlý úvod, keď vo svojich úvodných 11 zápasoch zaznamenal iba dve víťazstvá. Po domácej porážke 4:1 s Liverpoolom skončil 6. novembra 2017 Bilić na pozícií manažéra. Na jeho miesto nastúpil bývalý šéf Sunderlandu David Moyes, ktorý mal zmluvu do konca sezóny. Tím po zvyšok sezóny bojoval s nekonzistentnou formou, ale podarilo sa mu vyhnúť vypadnutiu a obsadiť 13. miesto. Moyesovi nebola ponúknutá nová zmluva. Dňa 22. mája 2018 klub vymenoval bývalého šéfa Manchestru City Manuela Pellegriniho za nového manažéra s trojročným kontraktom. Vo svojej prvej sezóne skončili kladivári na 10. mieste, opäť však trpeli nekonzistentnou formou. Po zlej prvej polovici nasledujúcej sezóny bol Pellegrini v decembri 2019 prepustenýkeď tím bol len jeden bod nad pásmom zostupu. Jeho posledným zápasom bola domáca prehra s Leicestrom City 2:1. Na jeho miesto nastúpil opäť David Moyes. Sezónu 2019/20 prerušila pandémia COVID-19, po obnovení súťaže skončil West Ham na 16. mieste s 5 bodovou rezervou na zostupovú zónu a David Moyes tak mohol pokračovať na svojom poste hlavného manažéra. Pandémiou COVID-19 poznačenú sezónu 2020/21 začal tím dvoma prehrami a po 14 tich kolách sa nachádzal uprostred tabuľky na desiatej priečke.
|
West Ham United FC
|
128442
|
Štadión Po založení klubu hral Newton Heath svoje domáce zápasy na malom ihrisku na North Road v Newton Heath. Hosťujúce tímy sa často sťažovali na stav trávnika, ktorý bol samé blato a kameň. Šatne tiež neboli pýchou domácich, pretože sa nachádzali 10 minút pešo od ihriska v krčme Three Crowns na Oldham Road. Neskôr sa presťahovali do ďalšej krčmy na Oldham Road Shears Hotel. No pokiaľ chcel klub ostať v lige, zmena bola nevyhnutná. Heath zostali na North Road 15 rokov a v roku 1893, rok po vstupe do ligy, sa presťahovali na Bank Street v susednom meste Clayton. Nové ihrisko nebolo oveľa lepšie, len niekoľko stebiel trávy trčalo spod piesočnatého povrchu a oblaky dymu klesali z fabriky v susedstve. V jednom zápase odmietol hrať tím Walsall Town Swifts, pretože podmienky boli naozaj zlé. Pracovník odstránil vrstvu piesku a hostia konečne nastúpili a prehrali 14:0. Proti výsledku protestovali a ako dôvod svojej prehry uviedli zlé podmienky a zápas sa musel opakovať. Podmienky neboli omnoho lepšie a aj v opakovanom zápase prehral Walsall, tentoraz len 9:0. V roku 1902 bol klub blízko bankrotu a ihrisku na Bank Street bolo súdom uzatvorené kvôli insolventnosti. Klub sa zachránil v hodine dvanástej vďaka kapitánovi Harrymu Staffordovi, ktorý zohnal potrebné peniaze pre odohratie zápasu na ihrisku Bristolu City a zohnal prechodné ihrisko v neďalekom Harpurhey na odohratie ďalšieho domáceho zápasu proti Blackpoolu. Ďalšie investície priviedli klub opäť na správnu cestu. Po tom, čo sa klub premenoval na Manchester United, túžil po slušnom ihrisku. Šesť týždňov pred prvým triumfom v FA Cupe v apríli 1909 sa stal domovom Manchestru Old Trafford postavený na pôde, ktorú klub kúpil za 60 tisíc libier. Na vytvorenie projektu bol najatý architekt Archibald Leitch, ktorý dostal od sekretára klubu 30 tisíc libier na tento projekt. Pôvodné plány hovorili o štadióne s kapacitou 100 tisíc divákov, no nakoniec sa kapacita znížila na 77 tisíc divákov. Rekordná návšteva bola 76 962 divákov, čo bolo viac ako počet vtedajších fanúšikov. Na stavbe sa podieľali firmy Messrs Brameld a Smith of Manchester. Na otvárací zápas stáli lístky na státie 6 pencí, zatiaľ čo najdrahšie lístky na hlavnú tribúnu stáli až 5 šilingov. Otvárací zápas sa hral 19. februára 1910 proti FC Liverpool. Hostia ho vyhrali 4:3. Ako sa neskôr ukázalo, presťahovanie na nový štadión nemohlo prísť v lepšom čase. Len niekoľko dní po poslednom zápas na Bank Street sa pri búrke zrútila jedna z tribún. Bombardovanie počas 2. svetovej vojny 11. marca 1941 zničilo väčšiu časť štadióna, hlavne hlavnú tribúnu. Tunel na južnej tribúne zostal celý zachovaný. Po vojne sa United obrátili na komisiu vojnových škôd a získali kompenzáciu 22 278 libier na opravu štadióna. Až do zrekonštruovania štadióna v roku 1949 nemohol hrať Manchester svoje domáce zápasy na Old Trafforde. To trvalo takmer 10 rokov. Počas tohto času hrali United domáce zápasy na ihrisku miestneho rivala City Maine Road. Za prenájom platili 5 tisíc libier ročne a percentá zo vstupného. Nasledovalo postupné zastrešovanie štadióna. Najprv sa zakryla Stredford End a potom aj severná a južná tribúna. Staré strechy však znemožňovali výhľad na ihrisko mnohým fanúšikom, čo viedlo k ďalšej rekonštrukcii a k strechám s konzolovými nosníkmi, aké môžeme vidieť na štadióne aj dnes. Stredford End bola poslednou tribúnou s novou strechou, keď prestavba skončila pred sezónou 1993 – 94. Umelé osvetlenie bolo prvýkrát namontované v päťdesiatych rokoch. Boli postavene štyri 55 metrov vysoké stĺpy, na každom bolo 54 svetiel. Celé osvetlenie stálo klub 44 tisíc libier a prvýkrát v zápase bolo použité 25. marca 1957. Staré osvetlenie bolo demontované v roku 1987, kedy ho nahradilo nové, integrované do strechy každej tribúny. Toto osvetlenie je v prevádzke dodnes. V roku 1990 po tragédii v Hillsborough, bola vydaná správa, podľa ktorej museli byť na ligových štadiónoch všetky miesta na sedenie. Po následnej rekonštrukcii klesla kapacita štadióna na 44 tisíc divákov. Vďaka obrovskému záujmu fanúšikov sa musela zväčšiť aj kapacita. V roku 1995 sa o tretie poschodie rozšírila severná tribúna, čo zvýšilo celkovú kapacitu na 55 tisíc divákov. Potom nasledovalo rozšírenie východnej a neskôr západnej tribúny, čo zvýšilo kapacitu na 68 tisíc divákov. Posledné zvýšenie kapacity sa udialo v roku 2006, keď boli otvorené severovýchodný a severozápadný roh. Vďaka tomu bol utvorený nový rekord 76 098 divákov, len o 114 menej ako je celková kapacita štadióna. Uskutočnili sa aj ďalšie pokusy rozšíriť štadión, hlavne južnú tribúnu, ktorá má stále len jedno poschodie. Náklady na toto rozšírenie by sa mohli vyšplhať až na 114 miliónov libier, čo je suma, ktorý bola investovaná do štadióna v posledných 14 rokoch. Táto prestavba by znamenala odkúpenie 50 domov, čo vyvolalo u miestnych obyvateľov značné rozpory. Rozšírenie by tiež muselo byť postavané ponad železnicu, ktorá vedie vedľa štadióna. Teoreticky by rozšírenie južnej tribúny aspoň o 2 poschodia a otvorenie juhozápadného a juhovýchodného rohu zvýšil kapacitu štadióna na 96 tisíc divákov, viac ako má Wembley.
|
Manchester United FC
|
210518
|
Introduction Hull City Association Football Club skrátene Hull City AFC či Hull City je anglický prvoligový futbalový klub sídliaci v meste Kingston upon Hull. Klub bol založený v júni 1904 a domáce zápasy hráva na KC Stadium s kapacitou 25 404 miest. 31. augusta 2009 klub prišiel o špílmachra Michaela Turnera, ktorý odišiel do Sunderlandu.
|
Hull City AFC
|
156877
|
Introduction Charlton Athletic Football Club je futbalový klub z juho-východného Londýna. Je účastník tretej najvyššej anglickej súťaži League One. Klub bol založený v roku 1905 a momentálne hráva na štadióne The Valley v Charltone. 9. júna 1905 sa niekoľko mladých klubov z juhovýchodného Londýna, spolu s East Street Mission a Blundell Mission, rozhodlo sformovať na Charlton Athletic FC. Tradičný dres klubu pozostáva z červených tričiek, bielych treníriek, červených štulpní a ich najpoužívanejšia prezývka je The Addicks . Charlton sa stal profesionálnym klubom v roku 1920 a vstúpil do the Football League v roku 1921. Odvtedy mali štyri obdobia v najvyššej anglickej futbalovej lige: 1936–1957, 1986–1990, 1998–1999 a 2000–2007. Pre Charlton boli najúspešnejším obdobím tridsiate roky, kedy sa umiestnili na dosiaľ najvyššej pozícii, konkrétne druhej, vo First Division v roku 1937. Po druhej svetovej vojne klub dva krát postúpil do FA Cup Final, v roku 1946 a víťazmi sa stali v roku 1947.
|
Charlton Athletic FC
|
216606
|
Introduction Fulham Football Club je anglický futbalový klub so sídlom vo Fulhame v juhozápadnej časti Londýna. V súčasnosti hrá v najvyššej anglickej Premier League. Fulham FC bol založený v roku 1879 a je najstarším profesionálnym futbalovým klubom v Londýne. V súčasnosti hrá klub v prvej najvysšej anglickej súťaži Premier League. V roku 2010 sa prebojovali do finále Európskej ligy UEFA, kde však podľahli Atléticu Madrid. Hlavní rivali Fulhamu sú kluby nachádzajúce sa na západe Londýna: Chelsea, Queens Park Rangers a Brentford.
|
Fulham FC
|
583251
|
Introduction Brighton and Hove Albion FC (celým názvom Brighton and Hove Albion Football Club ) je profesionálny anglický futbalový klub sídliaci v meste Brighton. Domáce zápasy hrajú na štadióne Falmer. S kapacitou 31 800 miest je to 21. najväčší štadión v Anglicku.
|
Brighton & Hove Albion FC
|
183449
|
História Založený bol už v roku 1880 pod názvom St. Mark s (West Gorton) a ten súčasný získal v roku 1894. Jedno z najúspešnejšie obdobie sa datuje na prelom 60. a 70. rokov, kedy klub vyhral nielen všetky tri dlhodobo sa hrajúce domáce súťaže (+ superpohár), ale triumfoval aj v Pohár víťazov pohárov (1970). Celkovo potom má z domácich trofejí na konte sedem anglických titulov (1937, 1968, 2012, 2014, 2018, 2019, 2021), šesťkrát triumfoval v FA Cupe (1904, 1934, 1956, 1969, 2011, 2019), sedemkrát v Ligovom pohári (1970 , 1976, 2014, 2016, 2018, 2019, 2020) a šesťkrát v Community Shield. Na konci sezóny 1973/74 anglickej ligy sa v poslednom kole Citizens predstavili na pôde svojho rivala United, ktorý potreboval nutne zvíťaziť a vyhnúť sa tak zostupu. V mužstve nastúpil k poslednému zápasu v kariére mimo iného útočník Denis Law, viac ako 10 rokov futbalista Manchestru United, ktorý s ním pred sezónou už spoluprácu nepredĺžil. Law sa tak vrátil do klubu, v ktorom začínal. Šesť minút pred koncom bol stav 0:0, ale protiútok City vedený "Frannym" Leom dostal loptu k 34 ročnému Lawovi a ten strelil rozhodujúci gól. Priaznivci United sa začali búriť, čo prinútilo rozhodca zápas ukončiť. Law gól neoslavoval a odišiel do útrob štadióna Old Trafford. V ročníku 2011/12 si klub vybojoval prvú účasť v novodobej podobe Ligy majstrov, kam dokráčal pod vedením manažéra Roberta Manciniho. Tento bývalý manažér Fiorentiny, či Interu Miláno v decembri 2009 nahradil vo funkcii manažéra klubu Marka Hughesa. V lete 2013 prišiel do klubu nový manažér Manuel Pellegrini, ktorý prišiel zo španielskej Málagy. Vlastníkom klubu je bohatá spoločnosť sídliaca v Spojených arabských emirátoch Abu Dhabi United Group patriaca Sulaiman Al-Fahima a Khaldoon Al Mubarakovi. Éra Manuela Pellegriniho (20132016) Počas letných mesiacov v roku 2013 sa stal trénerom Manuel Pellegrini. Napĺňanie najvyšších ambícií malo podporiť nakupovanie posíl dosahujúce už auguste 2013 čiastky 90 miliónov anglických libier. Za vynaložené peniaze dorazili brazílsky defenzívny záložník Fernandinho, španielsky krídelník Jesús Navas a dvaja útočníci: Španiel Álvaro Negredo a Stevan Jovetič z Čiernej Hory. Táto dvojica mala zastúpiť odchádzajúce dvojicu útočníkov, ktorými boli Carlos Tévez a Mario Balotelli. O obrancu Kompanyho prejavili záujem ďalšie veľkokluby (Barcelona, PSG), hráč a opora obrany však v klube zostal. Bohatý klub stále čakal na výraznejší úspech na európskom poli, úsilie malo byť vynaložené aj na zisk majstrovského titulu. Obdobne ako u City aj konkurenčný Manchester United a Chelsea obsadili pozíciu trénera novou tvárou. Situácia na vrchole tabuľky sa v priebehu sezóny menila, nakoniec ale Pellegrini druhý titul v rámci novodobej Premier League vybojoval. Mužstvo bolo považované za jedného z favoritov, strelilo 102 ligových gólov a v predposlednom 37. kole predskočili Liverpool, zatiaľ čo rival Manchester United sa nevedeli vyrovnať s odchodom Alexa Fergusona. Mužstvo vyhralo päť záverečných zápasov vrátane zápasu posledného 38. kola doma proti West Ham United 2:0, hoci tu stačila aj remíza. Úspešné marcové finále Ligového pohára vyústilo spoločne s ligovým triumfom v tzv. Double. 6 Stredopoliar Yaya Touré sa stal najlepším strelcom tímu v Premier League, keď strelil 20 gólov. Obdobie letnej pauzy klub využil na dojednanie prestupu dvojice obrancov: ako voľný hráč sa City upísal Bacary Sagna schopný hrať v strede aj na kraji obrany. Druhým prichádzajúcom obrancom bol Eliaquim Mangala, ktorého Manchester City odkúpil za čiastku okolo 32 miliónov libier. Ten sa mal stať náhradou za starnúceho 33-ročného stopéra Martína Demichelisa. O pozíciu brankárskej jednotky namiesto Joea Harta mal nanovo usilovať Willy Caballero. Dočasne sa City upísal tiež 36-ročný stredopoliar Frank Lampard, ktorému Chelsea už nepredĺžila zmluvu. Míňanie za posily obmedzovalo FFP zavedené futbalovou organizáciou UEFA ako prekážka pre "bezhlavé" míňanie zo strany bohatých klubových majiteľov. Práve porušenie pravidiel FFP pripravilo klub o jedno miesto na súpiske pre Ligu majstrov. Po dvoch víťazstvách na úvod nového ročníka Premier League sa tím stretol na konci augusta doma so Stoke City, teda tímom, ktorý na štadióne Etihad ešte nikdy nestrelil ani gól (v rámci nového ligového formátu začínajúceho rokom 1992). Domáci v ňom napriek štatistikám prehrali 0:1 gólom Dioufa. Útočník Sergio Agüero mužstvo výkonnostne potiahol, zaznamenajúc 31 gólov za 41 zápasov naprieč všetkými súťažami a City sa tak časť sezóny držalo v dosahu Chelsea, ktorú José Mourinho pri svojom druhom angažmán viedol k titulu. Prvého januára 2015 sa Citizens chopili prvého miesta víťazstvom 3:2 nad Sunderlandom. Toto umiestnenie však čoskoro stratili a v priebehu jarnej časti nezabránili niekoľkým dôležitým prehrám, vrátane tej na pôde Manchestru United po výsledku 2:4. Prítomnosť Lamparda pokračovala nad plán, záložník zostal do konca sezóny a zahral si celkom v 37 zápasoch. Keďže predchádzajúce sezóna nepriniesla ani jednu trofej a kluboví predstavitelia sa rozhodli vyjednať príchod Pepa Guardiolu pre budúci rok, malo ísť o Pellegriniho tretí a posledný ročník v úlohe kouča. Posilou predných radov sa stal krídelník Raheem Sterling, za ktorého klub zaplatil sumu 49 miliónov libier. Možnosti kádra ďalej rozšíril stredopoliar Fabian Delph, odišli naopak anglickí futbalisti Micah Richards a James Milner. Na úvod viedol čílsky tréner Citizens naprieč piatimi ligovými výhrami za sebou bez toho, aby tím inkasoval, potom však prišla domáca prehra s West Ham United, prvá z piatich domácich prehier v Premier League v sezóne 2015/16. Vzápätí Pellegrini prehral v Londýne s Tottenhamom 1:4. Jesenné výsledky vrátane výhier 6:1 nad Newcastle United a 2:1 nad Norwich City posunuli mužstvo nakrátko do čela tabuľky. Lenže ďalšie jesenné výkony vyúsťujúcej v prehry proti Liverpoolu, Stoke a Arsenalu zosunuli tím nižšie. Vo februári zavítal na Etihad Stadium nečakaný líder tabuľky Leicester a odviezol si odtiaľto tri body. Citizens tak nevyužili možnosť znovu sa ujať čela a namiesto toho prehrali 1:3. V rámci Ligového pohára (pomenovaného Capital One Cup) medzitým dokráčali do finále, kde v penaltovom rozstrele uspeli proti Liverpoolu a vybojovali jediný pohár v sezóne. Boli to góly Sergia Agüera (celkovo 24 v lige) čo prispeli k zisku štvrtého miesta zabezpečujúceho Ligu majstrov a istotu takéhoto umiestnenia si tím vybojoval až v poslednom 38. kole po remíze 1:1 proti Swansea. To sa trafil mladý nigérijský útočník Kelechi Iheanacho s 8 ligovými gólmi celkom. Proti štvorici najlepšie umiestnených mužstiev (Leicester, Arsenal, Tottenham a Manchester United) mali Citizens bilanciu piatich prehier a troch remíz. Éra Pepa Guardiolu (2016dnes) Manchester City v lete 2016 privítal trénera Pepa Guardiolu, ktorý mal klubu priniesť obdobné úspechy ako tie ktoré dosiahol v Barcelone a Bayernu Mníchov. Boj o titul mal koučovi skomplikovať príchod iných renomovaných koučov do Premier League (Klopp v Liverpoole, Conte v Chelsea, Mourinho v Manchestri United). Niekoľkoročnou zatiaľ nenaplnenou ambíciou bol tiež úspech v rámci Ligy majstrov UEFA. Ligový štart pripísal Citizens na konto niekoľko výhier za sebou. Začiatkom decembra však svoje majstrovské ambície potvrdila Conteho Chelsea, ktorá na Etihad Stadium zvíťazila 3:1. Dramatický zápas nie skúpy na kontroverzie domáci futbalisti v závere nezvládli a Agüero a Fernandinho boli vylúčení. Vo svojej prvej sezóne si Citizens uzurpovali tretiu priečku, titul tak brala Chelsea. Vyššiemu umiestneniu nepomohli nekonzistentné výsledky obzvlášť s lepšími tímami ako decembrová porážka na ihrisku v Leicester 2:4, januárová prehra 0:4 v Evertone či marcová domáce remíza s Liverpoolom. Guardiolovo rozhodnutie priviesť čílskeho brankára Claudia Brava (za čiastku 17 miliónov £) namiesto dlhoročnej jedničky Joea Harta tiež zohralo úlohu - Bravove výkony boli sklamaním a dokonca sa dočkal ironického potlesku od vlastných fanúšikov. V ročníku 2017/18 sa Guardiolovi zverenci zaskveli a získali majstrovský titul ziskom 100 bodov (rekord v Premier League od jej vzniku) a náskokom 19 bodov nad druhými United. Prejavila sa aj ofenzívne sila tímu (106 gólov - takisto rekord) stavajúca na kvalitách stredopoliara Kevina De Bruyneho a tvorivého Davida Silvu. Krídelo Citizens predstavovali pre súpera hrozbu vďaka prítomnosti Leroye Saného a Raheema Sterlinga. Od ligového štartu zaznamenalo mužstvo rad 22 zápasov bez porážky, dokonca sériu 18 vyhratých zápasov v rade medzi augustom a decembrom. Cez polovicu zápasov (21 zo 38) nastrieľali Agüero. Už v septembri sa Citizens uviedli výhrou nad obhajcom Chelsea 1:0 na Stamford Bridge. Konečný počet prehier čítal dve - jednak januárovú na Liverpoolu 3:4 a jednak prehru 2:3 doma s mestským rivalom United, kedy Citizens neudržali vedenie 2:0 a premeškali tak príležitosť oslavovať titul pred domácimi fanúšikmi. Okrem Premier League ovládlo mužstvo Carabao Cup. Anglickej konkurencii sa nepodarilo City zastaviť ani v sezóne 2018/19, hoci zdatným sokom sa ukázal byť Liverpool. Po desiatich rokoch sa tak v anglickom futbale podarilo mužstvu obhájiť titul - pre Citizens to bol už ttretí v tomto období. Mužstvo zostalo na správnej ceste podstatných zmien - posila v podobe tvorivého záložníka Rijada Mahrize za čiastku 60 miliónov libier bola skôr rozšírením kádra pre boj na niekoľkých frontoch. Už začiatkom augusta 2018 mohli hráči City oslavovať, keď vyhrali nad Chelsea 2:0 v zápase o Community Shield (anglický superpohár). Tu vložil tréner Guardiola dôveru v 18-ročného talentovaného záložníka Phila Fodena a v priebehu roka mu dal aj ďalšie príležitosti. Na úvod ligy City vyhrali na štadióne Arsenalu 2:0 a znova sa stali v útoku silným tímom - v konečnej tabuľke mali v kolónke 95 nastrieľaných gólov. Mimo tradičných opôr ako boli Agüero alebo Sterling narástol aj Bernardo Silva, jeden z objavov sezóny. Agüero sa stal útočníkom s 20 vstrelenými ligovými gólmi v piatej po sebe idúce sezóny. Naproti tomu Liverpool sa stal najlepšie brániacim tímom a prvý stret oboch tímov v októbri na Anfield Road skončilo remízou 0:0, pričom Mahriz nepremenil penaltu. Počas decembra sa objavila výsledková kríza. Najprv futbalisti City nestačili vonku na Chelsea 0:2 a neskôr doma prehrali 2:3 s Crystal Palace. Po Crystal Palace prišla porážka 1:2 na pôde Leicesteri City. Prvej priečky sa tak ujal Liverpool, ten ale na začiatku roka 2019 prehral na štadióne City 1:2. Stredný obranca City John Stones si pripísal kľúčový zákrok, keď pred bránkovou čiarou zabránil eventuálnemu gólu Liverpoolu na 1:0. Guardiola utrpel ešte prehru v Newcastli, ale od tejto prehry na konci januára zaznamenali Citizens rad 14 víťazstiev do konca sezóny a vybojovali prvé miesto o bod pred Liverpoolom so ziskom 98 bodov (o 2 menej ako predchádzajúci rok). Vedľa Premier League sa City zúčastnilo dvoch finále anglických pohárov. Najprv vo februári v penaltovom rozstrele prekonalo Chelsea a získalo ligový pohár čiže EFL Cup (alebo tiež Carabao Cup) a v máji vyhralo 6:0 nad Watfordom, čím získalo FA Cup. Bolo to prvýkrát, čo sa v Anglicku podarilo nejakému klubu získať domáce treble. Ziskom FA Cupu sa so City rozlúčil dlhoročný kapitán Vincent Kompany.
|
Manchester City FC
|
128438
|
História Prvé roky (1878 – 1945) Klub vznikol ako Newton Heath LYR F.C. v roku 1878 ako tím pracovníkov Lancashierských a Yorkshirských dráh v depe Newton Heath. Dresy mali zeleno-žlté polovice. Hrávali na malom schátralom ihrisku na North Road. Po 15-tich rokoch sa v roku 1893 presťahovali na Bank Street vo vedľajšom meste Clayton. Klub vstúpil v predchádzajúcej sezóne do ligy. Klub začal prerušovať spojenia so železničným depom a tak vznikla nová spoločnosť s klubovým sekretárom. S názvu zmizlo spojenie LYR a klub sa tak premenoval na Newton Heath F.C. . Na začiatku roku 1902 bol klub na hranici bankrotu s dlhom 2 670 libier, čo by v roku 2010 predstavovalo sumu asi 210 000 libier. Klubové financie boli postihnuté nízkou návštevnosťou a ťažkou ranou v podobe prehratého súdu, ktorý spustil reportér Birminghamského denníka, keď po prehre 4:1 s WBA napísal: “Toto nebol futbal, toto bola obyčajná brutalita a keď toto bola taktika Newton Heath ako vyhrávať zápasy, tak by sa tým mala čo najskôr začať zaoberať Futbalová asociácia.” Sudca ktorý mal prípad na starosti ocenil Newton Heath pokutou a nariadil, aby si každá strana zaplatila vlastné výdavky. Na stretnutí veriteľov, začiatkom roka 1902, oznámil sekretár klubu James West, že klub potrebuje na záchranu 2 000 libier. Kapitán klubu Harry Stafford neskôr oznámil, že má zmluvu so štyrmi miestnymi podnikateľmi. Každý z nich bol pripravený investovať 500 libier na chod klubu. Vedenie súhlasilo s ich podmienkami a prijalo ponuku. Jedným s podnikateľov bol J. H. Davies, generálny riaditeľ Manchesterského pivovaru. Legenda hovorí, že Stafford ukazoval svojho bernardína na zbierke pre klub a Davies sa ponúkol že ho od neho kúpi. Stafford odmietol, ale prehovoril Daviesa aby investoval do klubu a stal sa jeho prezidentom. Rozhodlo sa o tom na jednom zo stretnutí vedenia klubu. Rozhodlo sa tiež o zmene názvu klubu, aby mohol začať ďalšiu etapu s čistým štítom. Manchester Central a Manchester Celtic boli jedny z navrhovaný názvov, pokiaľ Louis Rocca, mladý imigrant z Talianska, povedal: “Páni, prečo by sme sa nemohli volať Manchester United?” Meno ostalo, a tak 26. apríla 1902 oficiálne vznikol klub Manchester United. Davies tiež rozhodol, že by bolo vhodné zmeniť klubové farby z bielej a námorníckej modrej na červenú, bielu a čiernu. Ernest Mangnall bol menovaný ako sekretár klubu potom, čo 28. septembra 1903 rezignoval James West. Mangnall bol poverený cieľom dostať klub do Prvej divízie. Na prvý pokus mu postup unikol len o vlások, keď United skončili v sezóne 1903/04 na treťom mieste. Mangnall sa rozhodol, že je potrebné do klubu priviesť nejaké nové tváre a podpísal hráčov ako Harry Moger do brány, Dick Duckworth na krídlo a Jack Picken do útoku. No bol to iný nový krídelník, Charlie Roberts, ktorý mal najväčší dopad na budúce dianie v klube. Roberts prišiel do klubu za 400 libier z Grimsby Town v roku 1904 a hneď sa stal klubovým kapitánom. V klube hral do roku 1914 a viedol klub pri všetkých úspechoch na začiatku 20. storočia. Netrvalo dlho a klub postúpil prvýkrát pod novým názvom do Prvej divízie, keď v sezóne 1905/06 obsadil druhé miesto v Druhej divízii. Nasledovala sezóna stabilizácie klubu, keď skončili na ôsmom mieste. V roku 1908 vyhrali svoj prvý titul. Neskôr bol vyšetrovaný Manchester City zato, že vyplácal hráčom vyššie platy, aké boli povolené Futbalovou asociáciou FA. Dostali pokutu 250 libier a ôsmi hráči už nemohli nikdy nastúpiť v ich drese. United rýchlo zareagoval na túto situáciu a medzi inými prišiel Billy Meredith (waleský kúzelník) a Sandy Turnbull. Posily, z druhej strany mesta, nemohli kvôli trestu nastúpiť do konca sezóny. Boli tak mimo hry až do začiatku sezóny 1907/08, v ktorej chcel Manchester zaútočiť na titul. A podarilo sa, po výhre 2:1 na Sheffieldom United začala séria výhier. Napriek slabému koncu sezóny ukončili United sezónu s 9 bodovým náskokom pred hlavným rivalom Aston Villou. Nasledujúca sezóna začala ďalším úspechom, výhrou v zápase o Charity Shield a skončila ďalším, výhrou v FA Cupe. V sezóne, v ktorej Manchester obhajoval titul, boli Turnbull a Meredith veľmi užitočnými. Turnbull strelil víťazný gól vo finále FA Cupu. Klub čakal na ďalší úspech 2 roky. V sezóne 1910/11 vyhrali druhýkrát v histórii Prvú divíziu. Medzičasom sa United presťahovali na ich nový štadión Old Trafford. Prvý zápas tam odohrali 19. februára 1910 proti Liverpoolu keď prehrali 3:4 hoci viedli 3:0. Ďalší titul, ktorý bol posledný pod vedením Mangnalla (po 10-tich rokoch odišiel do Manchestru City) a tiež posledný na ďalších 41 rokov, získali v sezóne 1911/12. Ďalších 10 rokov bol klub v úpadku, až nakoniec v roku 1922 zostúpil do Druhej divízie. V roku 1925 opäť postúpili do najvyššej súťaže, no po niekoľkých rokoch v spodnej časti tabuľky zostúpili v roku 1931 späť do Druhej divízie. Najhoršie umiestnenie v histórii zaznamenal klub v roku 1934 keď obsadil 20. miesto v Druhej divízii. V ďalších rokoch Manchester ešte raz postúpil do Prvej divízie no hneď zostúpil späť. V predposlednej sezóne pred vypuknutím 2. svetovej vojny opäť postúpili do Prvej divízie. V poslednej sezóne pred vojnou 1938/39 si zabezpečili účasť v najvyššej lige aj po vojne, keď obsadili 14. miesto. Busbyho roky (1945 – 1969) V roku 1945 nastúpil na pozíciu manažéra klubu z Old Trafford Matt Busby. Bol to nezvyčajný príchod, pretože Busby naliehal, že si bude viesť mužstvo po svojom, vyberie si svojich hráčov a bude riadiť tréningy. Busby stratil manažérsku pozíciu v Liverpoole, ktorý dal tieto úlohy na starosť riaditeľovi, ale United dali šancu novým a inovatívnym metódam. Busbyho prvou osobou ktorú priviedol, nebol žiadny hráč, ale nový asistent Jimmy Murphy. Risk, ktorý podstúpil klub vymenovaním Busbyho sa okamžite začal vyplácať. Klub skončil v rokoch 1947, 1948 a 1949 na druhom mieste a v roku 1948 vyhral FA Cup vďaka domácemu triu Stan Pearson, Jack Rowley a Charlie Mitten (Rowley a Pearson skórovali vo finále FA Cupu 1948) a vďaka krídlu zo severovýchodu Allenby Chiltonovi. Charlie Mitten ušiel do Kolumbie hľadať lepšie zárobky, no zvyšok mužstva ostal pokope a v roku 1952 získal prvý povojnový titul. Busby vedel, že futbalové tímy potrebujú viac ako skúsenosti a začal raziť taktiku, že povolával do mužstva mladíkov z akadémie vždy, keď to bolo možné. Na začiatku mladý hráči ako Roger Byrne, Bill Foulkes, Mark Jones a Dennis Viollet zbierali skúsenosti a skĺzli v tabuľke najnižšie na ôsme miesto, no v sezóne 1956 opäť získali titul. Priemerný vek mužstva bol 22 rokov a v sezóne nastrieľali 103 gólov. Busbyho taktika s mladíkmi spustila najúspešnejšie obdobie v histórii klubu (stred 50., koniec 60. a celé 90. roky). Busbyho pôvodné jadro mladíkov dostalo prezývku “Busby babes”. Klenotom na vrchole ich koruny bol krídelník Duncan Edwards. Chlapec z mesta Dudley zažil svoj debut medzi seniormi v roku 1953 ako 16-ročný. Hovorilo sa, že Duncan mohol hrať na každej pozícii na ihrisku a mnoho s tých, čo ho videli hrať, ho pokladali za najlepšieho hráča vôbec. V sezóne 1956/57 získali ďalší ligový titul a dostali sa do finále FA Cupu kde podľahli Aston Ville. Stali sa tiež prvým anglickým klubom, ktorý nastúpil v Európskom pohári majstrov po tom, čo FA zakázala v minulom roku nastúpiť Chelsea. Dostali sa až do semifinále, kde ich vyradil Real Madrid. Na ceste do semifinále vyradili rekordným víťazstvom 10:0 na Maine Road belgického majstra Anderlecht. Táto výhra je doteraz najvyšším klubovým víťazstvom. Plaketa na Old Trafford na počesť hráčov, ktorý zahynuli pri mníchovskom leteckom nešťastí. V nasledujúcej sezóne postihla klub tragédia, keď po medzipristátí na dotankovanie v Mníchove, havarovalo lietadlo, ktoré viezlo tím zo zápasu Európskeho pohára majstrov v Belehrade. Pri mníchovskej leteckej katastrofe 6. februára 1958, prišli o život ôsmi hráči – Geoff Bent, Roger Byrne, Eddie Colman, Duncan Edwards, Mark Jones, David Pegg, Tommy Taylor a Liam Whelan. Okrem hráčov zahynulo ďalších 15 ľudí, z toho kluboví zamestnanci Walter Crickmer, Bert Whalley a Tom Curry. Piloti sa najprv pokúsili dvakrát neúspešne vzlietnuť. Potom prišiel tretí pokus s fatálnymi následkami. Nehodu zapríčinila kašovitá vrstva snehu na konci dráhy, ktorá spomalila lietadlo na rýchlosť, s ktorej nebolo možné vzlietnuť. Lietadlo sa skĺzlo na konci dráhy a cez plot narazilo do neobývaného domu. Brankár United Harry Gregg nestratil po havárii duchaprítomnosť, a aj napriek strachu z možnej explózii lietadla, vytiahol z trosiek dvojicu Bobby Charlton a Dennis Viollet. Sedem hráčov United zahynulo priamo v lietadle, zatiaľ čo Duncan Edwards zomrel o 14 dní neskôr v nemocnici. Pravé krídlo Johnny Berry prežil nehodu, no kvôli zraneniam ktoré pri nej utrpel musel predčasne ukončiť hráčsku kariéru. Matt Busby, ktorému nedávali mníchovskí doktori veľkú nádej na prežitie a dokonca dostal od kňaza dvakrát Sviatosť pomazania chorých, sa vyliečil a po dvoch mesiacoch opustil nemocnicu. Chýry dokonca hovorili, že United sa odhlásia zo všetkých súťaži. No do doby, kedy sa vylieči Matt Busby, prebral manažérsku pozíciu Jimmy Murphy a klub tak mohol v provizórnych podmienkach pokračovať ďalej. Napriek nehode znova dosiahli finále FA Cupu v ktorom prehrali s Boltonom Wanderers. Na konci sezóny navrhla UEFA, aby sa budúceho ročníka Európskeho pohára zúčastnil okrem majstra Wolverhamptonu aj Manchester United ako poctu pre obete, no FA to zamietla. V nasledujúcej sezóne sa United dotiahli na Wolverhampton a skončili na druhom mieste. Busby na začiatku 60. rokov prebudoval mužstvo, keď podpísal hráčov ako Denis Law alebo Pat Crerand ktorý tvorili novú generáciu jeho mladíkov. Azda najlepším z jeho novej skupiny hráčov bol mladík z Belfastu George Best. Best vynikal svojou prirodzenou atletickosťou, no azda najlepším aspektom jeho hry bola jeho perfektná kontrola lopty. Jeho rýchle nohy mu dovoľovali prejsť takmer cez každého súperovho obrancu a to aj napriek jeho nižšiemu vzrastu. Tím vyhral v roku 1963 FA Cup, aj keď v Prvej divízii skončil na 19. mieste. Triumf v FA Cupe posilnil hráčov, ktorý pomohli klubu najprv k druhému miestu tabuľky v sezóne 1963/64 a potom k titulom v rokoch 1965 a 1967. United v roku 1968 vyhral Európsky pohár majstrov, keď vo finále porazili Eusébiovu Benficu 4:1. United sa tak stal prvým anglickým klubom, ktorý získal túto trofej. Toto mužstvo Manchestru sa stalo pamätným aj vďaka tomu, že v jeho jadre hrali traja držitelia ceny pre Európskeho hráča roku. Túto cenu získali Bobby Charlton, Denis Law a George Best. Matt Busby rezignoval na svoju funkciu v roku 1969. Nahradil ho tréner rezervy a bývalý hráč United Wilf McGuinness. 1969 – 1986 V sezóne 1969/70 bojoval tím pod vedením Wilfa McGuinnessa a nakoniec skončil na neuspokojivom ôsmom mieste. Po zlom štarte do sezóny 1970/71 bol McGuinness preradený späť na pozíciu trénera rezervy. Busby sa vrátil naspäť do klubu, aj keď len na šesť mesiacov. Výsledky sa pod jeho vedením zlepšili, no v lete 1971 opustil Busby klub definitívne. Medzitým Manchester stratil hviezdnych hráčov ako Nobby Stiles a Pat Crerand. United boli ústne dohodnutý z manažérom Jock Steinom, ktorý vyhral s Celticom Európsky pohár majstrov. Stein však na poslednú chvíľu vycúval a nástupcom Busbyho sa tak stal Frank O’Farrell. Podobne ako McGuinness vydržal O´Farrell v klube menej ako 18 mesiacov. Jediným rozdielom medzi nimi bolo, že O’Farrell reagoval na slabé výkony mužstva nákupom talentovaného Martina Buchana z Aberdeenu za 125 000 libier. Na konci roku 1972 sa stal manažérom Tommy Docherty. Docherty v sezóne zachránil United od zostupu, no v ďalšej sezóne 1974 už United zostúpili a zlaté trio Best, Law a Charlton opustilo klub. Dennis Law odišiel v lete 1973 do Manchestru City a strelil gól ktorý poslal United do Druhej divízie. Zdvorilo však odmietol zo spoluhráčmi oslavovať gól. Hráči ako Lou Macari, Stewart Houston a Brian Greenhoff prišli do klubu aby nahradili trio Best, Law a Charlton, no nikdy nedosiahli to, čo hviezdne trio. Tím vybojoval postup hneď na prvý pokus. Pomohol mu mladý Steve Coppell, ktorý zažil debut v drese United ku koncu sezóny, keď prišiel z klubu Tranmare Rovers. V roku 1976 sa klub dostal do finále FA Cupu kde podľahol Southamptonu. V roku 1977 sa dostali do finále opäť a porazili Liverpool 2:1. Aj napriek týmto úspechom a obľube u fanúšikov bol Docherty krátko po finále prepustený po tom, čo sa prevalila jeho aféra s manželkou fyzioterapeuta. V lete 1977 nahradil Dochertyho Dave Sexton, pod ktorým začal tím hrať príliš defenzívnu taktiku. Tento štýl sa nepáčil fanúšikom, ktorý mali radi ofenzívny futbal preferovaný Dochertym a Busbym. Sexton priviedol hráčov ako Joe Jordan, Gordon McQueen, Gary Bailey a Ray Wilkins. Jeho defenzívny štýl však nepriniesol úspechy, keď sa United len raz dostali v tabuľke na druhé miesto a dosiahli jedno finále FA Cupu v ktorom prehrali s Arsenalom. Kvôli týmto neúspechom bol Sexton vyhodený v roku 1981 aj napriek tomu, že vyhral 7 posledných zápasov v rade. Nahradil ho skvelý Ron Atkinson. Atkinson ihneď zlomil britský prestupový rekord, keď priviedol Bryana Robsona z WBA. Robson bol považovaný za najlepšieho záložníka Manchestru od čias Duncana Edwardsa. Atkinson ďalej priviedol hráčov ako Jesper Olsen, Paul McGrath a Gordon Strachan, ktorý hrali po boku mladíkov ako Norman Whiteside a Mark Hughes. United vyhrali za tri roky dvakrát FA Cup a to v rokoch 1983 a 1985 a boli veľkým favoritom na zisk titulu v sezóne 1985/86, keď vyhrali prvých 10 zápasov a v októbri mali na svojich prenasledovateľov 10 bodový náskok. Potom však rapídne poklesla forma a Manchester ukončil sezónu až na štvrtom mieste. Slabá forma pokračovala aj v ďalšej sezóne a po tom, čo sa United nachádzali v novembri 1986 na hranici zostupu, bol Atkinson prepustený. Éra Alexa Fergusona pred treble (1986 – 1998) Súbor:Alex Ferguson.jpg|thumb|Alex Ferguson sa stal manažérom Manchestru United v novembri 1986. Ferguson pricestoval z Aberdeenu aby nahradil Atkinsona ešte v ten deň, čo bol Atkinson prepustený. So sebou si priviedol svojho asistenta Archieho Knoxa. Aj napriek prehre 2:0 v prvom zápase 8. novembra 1986 proti Oxfordu, dokázal Ferguson ukončiť sezónu na 11. mieste. 2. miesto v sezóne 1987/88 s útočníkom Brianom McClairom, ktorý sa stal prvým útočníkom od čias Georga Besta, ktorý strelil viac ako 20 gólov sezóne, dalo fanúšikom kúsok nádeje na lepšie časy. Tá však opäť vyprchala po 11. mieste v nasledujúcej sezóne. Mnoho Fergusonových posíl nespĺňalo očakávania fanúšikov a Ferguson bol začiatkom roka 1990 údajne na pokraji vyhodenia v prípade prehry v 3. kole FA Cupu s Nottinghamom Forest. Gól Marka Robinsa s 56. minúty znamenal výhru United, a naštartoval púť Manchestru do finále vo Wembley, kde United porazili po remíze 3:3 Crystal Palace v opakovanom zápase 1:0. V nasledujúcej sezóne sa Manchester prebojoval do finále Ligového pohára v ktorom podľahol Sheffieldu Wednesday, pod vedením bývalého manažéra Rona Atkinsona 1:0. Okrem toho vyhral prvýkrát v klubovej histórii Pohár víťazov pohárov keď vo finále v Rotterdame porazil Barcelonu 2:1. Víťazstvo v PVP poskytlo United možnosť hrať o Európsky superpohár v ktorom porazili na Old Trafford víťaza Európskeho pohára majstrov Crvenu Zvezdu Belehrad 1:0. Tento súboj sa mal odohrať na odvety, no kvôli politickým nepokojom v Juhoslávii rozhodla UEFA, že sa odohrá len jeden zápas na Old Trafford. V roku 1992 nasledovalo druhé finále v Ligovom pohári v rade. United porazili na Wembley Nottingham Forest 1:0. Udalosti okolo klubu mimo ihriska na prelome desaťročia smerovali k pokusu prezidenta klubu Martina Edwardsa, predať klub magnátovi Michaelovi Knightonovi. Dohoda na sume 20 miliónov libier bola odsúhlasená. Knighton dokonca prišiel na trávnik Old Traffordu v klubových farbách a po niekoľkých trikoch poslal loptu do brány pred Stretford End. Michael Knighton dostal prístup do finančných záznamov klubu, no skôr než sa celý obchod stihol zrealizovať, musel byť zrušený kvôli jeho finančným problémom. Ale kvôli jeho vedomostiam o financiách klubu, dostal výmenou za mlčanie, miesto v jeho štruktúrach. V roku 1991 klub potreboval vďaka Taylorovej správe peniaze na úpravu štadióna a preto vstúpil na Londýnsku burzu s cenou 47 miliónov libier, vďaka čomu sa dostali financie klubu pod dohľad verejnosti. Martin Edwards zostal vo svojej funkcii, no klub mal verejných vlastníkov. V lete roku 1991 prišiel na Old Trafford dánsky brankár Peter Schmeichel, ktorý vychytal v sezóne 1991/92 17 čistých kont a pomohol tak klubu k druhému miestu v tabuľke za Leedsom v strede s fantastickým Francúzom Ericom Cantonom. Ferguson uznal, že Manchester potrebuje útočníka, a tak sa niekoľkokrát neúspešne pokúšal získať Davida Hirsta zo Sheffieldu Wednesday. Potom u prezidenta Martina Edwardsa zazvonil manažér Leedsu Howard Wilkinson, aby sa opýtal na dostupnosť Denisa Irwina, a konverzácia sa rýchlo zvrtla na Cantonu. Na prekvapenie Edwardsa aj Fergusona sa obidve kluby dohodli na odstupnom 1,2 milióna libier za tohto charizmatického Francúza. Cantonov príchod bol zlomovým bodom v ceste United za prvým titulom od roku 1967. Po príchode Roya Keana z Nottinghamu Forest v júli roku 1993, získali United druhý titul v rade, prvýkrát od roku 1957, a takisto vyhrali FA Cup, čo znamenalo prvý double v histórii klubu. V tom istom roku sa klub ponoril do smútku, keď 20. januára 1994 zomrel bývalý manažér Matt Busby. Sezóna 1994/95 bola prvou sezónou bez trofeje od sezóny 1988/89, aj keď bojovali o titul do posledného kola a dostali sa až do finále FA Cupu, kde však podľahli Evertonu. Z Newcastlu prišiel Andy Cole za Keitha Gillespieho a 6 miliónov libier, čo znamenalo v tej dobe nový britský prestupový rekord. Ale zápas po Andyho debute, dostal Cantona 8 mesačný dištanc za to, že zaútočil pri odchode z ihriska na fanúšika Crystal Palace, ktorý ho rasovo urážal. Cantonova suspendácia bola označovaná ako dôvod, prečo Manchester nevyhral tretí titul v rade. Po neúspechu v sezóne Ferguson predal hráčov ako Paul Ince, Andrei Kanchelskis a Mark Hughes a nahradil ich vlastnými odchovancami z akadémie ako David Beckham, Gary Neville, Phil Neville a Paul Scholes. Po prehre v úvodnom zápase sezóny 1995/96 s Aston Villou 1:3, prehlásil televízny komentátor Alan Hansen legendárnu hlášku “nikdy nevyhráte nič s týmito deťmi.” Nový hráči sa rýchlo stali reprezentantmi Anglicka a po návrate Cantonu v októbri 1995, sa Manchester stal prvým klubom ktorý vyhral double dvakrát. V júli 1996 odišiel kapitán Steve Bruce do Birminghamu City a Alex Ferguson vymenoval novým kapitánom Erica Cantonu. Cantona doviedol klub v sezóne 1996/97 k štvrtému titulu za 5 rokov a po skončení sezóny ukončil kariéru vo veku len 30 rokov. Na jeho miesto bol kúpený Teddy Sheringham a jeho legendárnu sedmičku na drese zdedil David Beckham. Sezónu 1997/98 začal Manchester dobre, no prehral 5 zápasov okolo Vianoc a nakoniec skončil na druhom mieste iba bod za Arsenalom. Po dlhom období bez trofeje to bol veľký návrat Arsenalu medzi anglickú elitu. Treble (1998 – 99) Trofeje zo slávneho Treble – Premier League, Liga majstrov a FA Cup (zľava doprava) Sezóna 1998/99 bola pre Manchester najúspešnejšou v anglickej klubovej futbalovej histórii, keď ako jediný anglický klub dokázali vyhrať Treble – Premier League, FA Cup a Ligu majstrov v jednej sezóne. Po napínavej sezóne vyhral Manchester titul až v poslednom kole keď porazil Tottenham 2:1 a aj napriek výhre Arsenalu 1:0 nad Aston Villou sa mohol radovať z titulu. Výhra v Premier League bola prvou časťou Treble a podľa Alexa Fergusona aj najťažšou. Vo finále FA Cupu narazil Manchester na Newcastle a porazil ho 2:0 po góloch Sheringhama a Scholesa. Vo finále Ligy majstrov porazili Bayern Mníchov v zápase, ktorý je označovaný za jeden z najlepších comebackov v histórii. Manchester prehrával 0:1 a no v nastavenom čase po góloch Sheringhama a Solskjaera otočili výsledok a v deň, kedy by mal Sir Matt Busby 90 rokov, získali trofej a treble. Úspešný rok zakončili výhrou v zápase o Interkontinentálny pohár v Tokiu proti Palmeirasu 1:0. Po treble (1999 – 2013) Manchester vyhral ligu v rokoch 2000 aj 2001, no novinári považovali tieto sezóny za zlyhania, pretože sa klubu nepodarilo znovu vyhrať Ligu majstrov. V roku 2000 sa stal Manchester jedným zo zakladajúcich členov zoskupenia G-14 zoskupujúceho najbohatšie európsky kluby. Klub sa tiež v sezóne 1999/2000 nezúčastnil FA Cupu, pretože sa zúčastnil Majstrovstiev sveta klubov v Brazílii na nátlak FA, UEFA a Anglickej kandidatúry na MS 2006. Ferguson prijal viac defenzívnu taktiku, ktorá však nepriniesla úspech a Manchester skončil v sezóne 2001/02 na treťom mieste v Premier League. V nasledujúcej sezóne 2002/03 znovu získali titul. Sezónu začali dobre, no ich forma klesla po tom, čo dostal Rio Ferdinand kontroverzný 8 mesačný dištanc za zmeškané dopingové testy. V roku 2004 vyhrali FA Cup keď vyradili v semifinále Arsenal a vo finále porazili Millwall. Sezóna 2004/05 sa niesla v znamení streleckej mizérie po tom, čo sa zranil strelec Ruud van Nistelrooy. United zakončili sezónu bez zisku trofeje na treťom mieste v tabuľke. V FA Cupe prehrali vo finále s Arsenalom po remíze 0:0 na penalty 4:5. Mimo ihriska sa stalo témou číslo 1 prevzatie Manchestru americkým podnikateľom Malcolmom Glazerom 12. mája 2005. Ten získal kontrolu nad klubom cez svoju spoločnosť Red Football Ltd. za sumu približne 800 miliónov libier. 16. mája zvýšil svoj podiel na 75% potrebných na stiahnutie klubu z burzy a oznámil svoj úmysel prebrať 100% podiel do 20 dní. 8. júna vymenoval svojich synov za nevýkonných členov správnej rady klubu. Manchester mal slabý štart do sezóny 2005 – 06 po tom, čo odišiel záložník Roy Keane do Celticu za kritiku svojich spoluhráčov. Manchester tiež po prehre s Benficou nepostúpil prvýkrát v novom storočí do vyraďovacej fázy Ligy majstrov. Sezóna bola tiež poznačená zraneniami kľúčových hráčov ako Gabriel Heinze, Alan Smith, Ryan Giggs a Paul Scholes. Nakoniec však zabránili tomu, aby zakončili ďalšiu sezónu za sebou bez trofeje, keď vyhrali po 17 rokoch Ligový pohár. Vo finále porazili nováčika z Wiganu 4:0. V poslednom kole po výhre 4:0 nad Charltonom si tiež zabezpečili druhé miesto v tabuľke a automatickú kvalifikáciu do skupinovej fázy Ligy majstrov. Na konci sezóny prestúpil do Realu Madrid kľúčový útočník Ruud van Nistelrooy po sporoch s Alexom Fergusonom. V júli 2006 oznámil klub uzavretie pôžičky v celkovej sume 660 miliónov libier. Ročná splátka sa mala pohybovať vo výške 62 miliónov. Výsledkom toho bol plán na 30% zníženie ročných výdavkov. V sezóne 2006/07 začali hrať United opäť útočný štýl ako v 90. rokoch. V januári 2007 prišiel na dvoj mesačné hosťovanie z Helsingborgu švédsky útočník Henrik Larsson a zohral dôležitú úlohu v postupe do semifinále Ligy majstrov, v ktorom Manchester vypadol s AC Miláno po celkovom skóre 3:5. 6. mája 2007, štyri roky po poslednom titule, zaknihoval Manchester po remíze Chelsea s Arsenalom svoj deviaty titul za posledných 15 rokov. Nakoniec z toho nebolo štvrté double, keď Manchester prehral s Chelsea vo finále FA Cupu na novom Wembley 0:1 po predĺžení. Bolo to prvé finále FA Cupu na tomto štadióne. Ryan Giggs je najoceňovanejším hráčom v anglickom futbale. V sezóne 2007/08 získal Manchester európske double aj napriek zlému štartu do sezóny, keď sa po troch kolách nachádzal na 17. mieste. 11. mája 2008 však Manchester získal po výhre nad Wiganom titul o 2 body pred rivalom z Chelsea, ktorý len remizoval s Boltonom. Manchester sa tiež dostal do svojho tretieho európskeho finále, keď na ceste doň vyradil kluby ako AS Rím či FC Barcelona. V moskovskom finále 21. mája 2008 porazil Chelsea v penaltovom rozstrele 6:5, keď zápas predtým skončil v riadnom hracom čase aj predĺžení 1:1. Týmto víťazstvom získali svoj tretí európsky titul a utvorili tak rekord v počte neprehraných finále. Zhodou okolností v tejto sezóne uplynulo presne 100 rokov od zisku prvého titulu, 50 rokov od Mníchovskej leteckej katastrofy a 40 rokov od zisku prvého titulu v Európskom pohári majstrov. Vo finále tiež nastúpil Ryan Giggs k svojmu 759. zápasu v drese United a prekonal tak rekord Bobbyho Charltona. Ešte pred štartom sezóny 2008/09 vyhral Manchester Community Shield, keď porazil vo finále víťaza FA Cupu Portsmouth 3:1 na pokutové kopy po remíze v riadnom hracom čase 0:0. 21. decembra pridal Manchester ďalšiu trofej do svojej zbierky, keď vyhral Majstrovstvá sveta klubov 2008 v Japonsku. Vo finále porazil ekvádorsky klub LDU Quito 1:0 po góle Wayna Rooneyho. O 2 mesiace neskôr pridali ďalšiu trofej, keď vo finále Ligového pohára porazili Tottenham 4:1 na pokutové kopy. 16. mája zaknihovali svoj 11. titul v Premier League a 18. titul celkovo, keď remizovali 0:0 s Arsenalom. 27. mája 2009 však prehrali v Rímskom finále Ligy majstrov nad Barcelonou 0:2 keď sa do streleckej listiny zapísali Samuel Eto’o a Lionel Messi. Toto finále bolo posledným v drese United pre Carlosa Téveza, ktorému skončilo 30. júna hosťovanie a pre Cristiana Ronalda, ktorý po sezóne prestúpil za 80. miliónov libier do Realu Madrid. Táto čiastka sa stala novým prestupovým rekordom. United nahradilo odchádzajúcich hráčov novými posilami ako Michael Owen, ktorý prišiel zadarmo, Antonio Valencia za 17 miliónov z Wiganu a Gabriel Obertan za 3 milióny z Bordeaux. Sezóna 2009/10 začala pre Manchester dobre aj napriek prehre 0:1 proti Burnley na Turf Moor. Potom nasledovala séria výhier, vrátane toho v mestskom derby 4:3 keď strelil víťazný gól Michael Owen až v 96. minúte. Ale zlý výkon proti Liverpoolu na Anfield Road rezultoval do prehry 0:2. 3. novembra 2009 si Manchester zabezpečil postup zo skupiny v Lige majstrov po remíze 3:3 v Moskve proti miestnemu CSKA. Víťazstvo v skupine si zabezpečil po výhre 3:1 s Wolfsburgom, v zápase v ktorom strelil Michael Owen hetrik. 3. januára 2010 zažil Old Trafford šokujúcu prehru v 3. kole FA Cupu nad rivalom z Leedsu 0:1. Bola to vôbec prvá prehra Alexa Fergusona v 3. kole FA Cupe od nástupu na lavičku Manchestru a jeho prvé vyradenie z tohto pohára klubom z nižšej súťaže. Manchester otočil prehru 1:2 z prvého semifinále Ligového pohára proti Manchestru City a na Old Trafforde vyhral v odvete 3:1 po góle Wayna Rooneyho z nadstaveného času. Toto víťazstvo bolo mnohými považované za symbolické, pretože Manchester City sa snaží dosiahnuť úspechov United. Fanúšikovia boli obzvlášť radi, pretože manažér City Roberto Mancini sľúbil, že po dlhých rokoch bez trofeje so svojím mužstvom nejakú získa. Manchester United porazil vo finále Ligového pohára vo Wembley Aston Villu 2:1 a prvýkrát v klubovej histórii obhájil pohár. Manchester sa vo vyraďovacej fáze Ligy majstrov stretol s talianskym klubom AC Miláno. V prvom zápase na San Sire vyhrali United 3:2 vďaka dvom gólom Wayna Rooneyho. V odvete rozdrvil Manchester talianskeho súpera 4:0. Rooney dal opäť 2 góly. V celkovom súčte postúpili do semifinále zo skóre 7:2. Tento zápas tiež priniesol návrat Davida Beckhama na Old Trafford. Bývalý hráč United zažil skvelé privítanie od domácich fanúšikov a po skvelej strele takmer skóroval. United dosiahli v rokoch 2010–11 rekordný 19. ligový titul a prvenstvo si zabezpečili remízou 1:1 proti Blackburnu Rovers 14. mája 2011. Toto číslo sa v sezóne 2012–13 rozšírilo na 20 ligových titulov a keď si titul zabezpečili domácim víťazstvom 3:0 proti Aston Ville 22. apríla 2013. 2013 – súčasnosť 8. mája 2013 Ferguson oznámil, že na konci futbalovej sezóny končí vo funkcii manažéra, v klube však zostane ako riaditeľ a veľvyslanec klubu. Klub na druhý deň oznámil, že ho od 1. júla nahradí manažér Evertonu David Moyes, ktorý podpísal šesťročný kontrakt. Ryan Giggs prevzal funkciu dočasného hráča a manažéra o 10 mesiacov neskôr, 22. apríla 2014, keď bol Moyes po zlej sezóne vyhodený. V nej klub nedokázal obhájiť titul v Premier League a prvýkrát sa nekvalifikoval v Lige majstrov. od 1995–96. Taktiež sa nedokázali kvalifikovať do Európskej ligy, čo znamená, že to bolo prvýkrát, čo sa Manchester United nekvalifikoval na európsku súťaž od roku 1990. 19. mája 2014 sa potvrdilo, že Louis van Gaal nahradí Moyesa na pozícii manažéra Manchestru United na základe trojročnej dohody, pričom Giggs bude jeho asistent. Aj keď sa Van Gaalovi v prvej sezóne podarilo opäť kvalifikovať United do Ligy majstrov prostredníctvom štvrtého miesta v Premier League, v jeho druhej sezóne vypadol United z rovnakého turnaja v skupinovej fáze. United tiež zaostávali v pretekoch o titul už tretiu sezónu po sebe keď skončili na piatom mieste, a to aj napriek niekoľkým nákladným príchodov počas pôsobenia Van Gaala; v tej istej sezóne však Manchester United vyhral po 12.krát FA Cup, čo bola ich prvá trofej od roku 2013. Napriek tomuto víťazstvu bol Van Gaal odvolaný z funkcie manažéra len o dva dni neskôr, pričom namiesto neho bol 27. mája menovaný José Mourinho, ktorý podpísal trojročnú zmluvu. V tej sezóne skončil United na šiestom mieste, po piatykrát vyhral pohár EFL a po prvýkrát Európsku ligu, rovnako ako FA Community Shield rekordne v Mourinhovom prvom súťažnom zápase. Aj napriek tomu, že United neskončili medzi najlepšími štyrmi, kvalifikovali sa do Ligy majstrov víťazstvom v Európskej lige. Wayne Rooney strelil svoj 250. gól v tíme United a prekonal tak sira Bobbyho Charltona. Na konci sezóny z klubu odišiel a vrátil sa do Evertonu. V nasledujúcej sezóne skončil United na druhom mieste v lige - išlo o ich najvyššie umiestnenie od roku 2013, za víťazným Manchester City však zaostával o 19 bodov. Mourinho taktiež klub doviedol do 19. finále FA Cupu, podľahol však Chelsea 1:0. 18. decembra 2018. Nasledujúci deň bol bývalý útočník United Ole Gunnar Solskjær vymenovaný za dočasného manažéra do konca sezóny. 28. marca 2019 bol so Solskjærom podpísaný trojročný kontrakt. Zásluhu na tom má šnúra 14 víťazstiev z jeho 19 zápasov, vrátane vyradenia Paríža Saint-Germain z Ligy majstrov. Počas svojej prvej plnej sezóny, v ktorej pôsobil, pomohol klubu skončiť na treťom mieste v Premier League a rovnako sa dostal do semifinále EFL Cupu, FA Cupu a Európskej ligy. V sezóne 2019/20 skončili červený diabli so 66 bodmi na treťom mieste Premier League. Táto sezóna bola poznačená pandémiou Covid-19, keď liga musela byť na niekoľko týždňov prerušená. Sezónu 2020/21 poznačila okrem pokračujúcej pandémie aj nie najlepší vstup United do nej. V treťom zápase utrpeli zdrvujúcu prehru 6:1 na domácom štadióne od Tottenhamu a po prvých šiestich zápasoch sa nachádzali v dolnej polovici tabuľky. Svoju formu zlepšil až v decembri 2020, keď v domácej súťaži zo šiestich zápasov 4 krát vyhrali a 2 krát zremizovali.
|
Manchester United FC
|
564113
|
História V prvej sezóne 2004/2005 bola celková účasť 9,8 milióna, čo bola štvrtá najvyššia účasť v európskom futbale. Premier League (12,88 mil.), La Liga (11,57 mil.) Bundesliga (10,92 mil.), Serie A (9,77 mil.) a Ligue 1 (8,17 mil.). Sunderland vyhral ligu v prvej sezóne po re-brandingu. Wigan Athletic skončil druhý, čím si vybojoval postup do Premier League poprvýkrát v histórií. West Ham United vyhral Championship play-off. V sezóne 2005/06 Reading zlomil rekord anglickej futbalovej ligy v počte získaných bodov za sezónu, získal 106 bodov čím prekonali Sunderland z riku 1999. Sunderland vyhral svoj druhý titul v troch sezónach v sezóne 2006/07. 4 mája 2007 sa Leeds United stal prvým tímom, ktorý skončil v nútenej správe po re-brandingu ligy, bolo im odobratých 10 bodov a zostúpil do League One. 28. mája 2007, Derby County vyhral prvé Championship play-off finále na novom Wembley Stadium. Vo finále porazil West Bromwich Albion 1-0 pred takmer 75 000 divákov. West Bromwich Albion vyhral Championship nasledujúcu sezónu. 30. septembra 2009, Coca-Cola oznámila koniec sponzorstva s Football League (teraz English Football Leauge) na konci sezóny 2009/10. 16. marca 2010, npower bol oznámený ako nový sponzor Football League a začiatkom sezóny 2010/11 do konca sezóny 2012/13 bola Football League Championship známa ako Npower Championship. 18. júla 2013, britský Sky Bet oznámil päťročnú dohodu o sponzorovaní ligy. 24. mája 2014, Championship play-off finále medzi Derby County a Queens Park Rangers videlo najväčší počet divákov v lige - 87 348. QPR vyhral po góle Bobbyho Zamoru v nastavenom čase. Sezóna 2016/17, Football League bola premenovaná na English Football League. Liga dokopy nazbierala návštevnosť viac ako 11 miliónov, play-off zápasy neboli započítané.
|
EFL Championship
|
183452
|
Vlastníctvo a financie Holdingová spoločnosť Manchester City F.C., Manchester City Limited, je súkromná spoločnosť s ručením obmedzeným s emisiou približne 54 miliónov akcií. Klub je v súkromných rukách od roku 2007, keď sa hlavní akcionári dohodli na predaji svojich podielov spoločnosti UK Sports Investments Limited (UKSIL), spoločnosti kontrolovanej bývalým thajským premiérom Thaksinom Šínavatrom. UKSIL potom formálne ponúkla odkúpenie akcií v držbe niekoľkých tisíc malých akcionárov. Pred prevzatím spoločnosti Thaksinom bol klub kótovaný na nezávislom špecializovanom kapitálovom trhu PLUS (predtým OFEX), na ktorom bol kótovaný od roku 1995. Dňa 6. júla 2007 Thaksin po získaní 75% akcií klub preregistroval ju ako súkromnú spoločnosť. Do augusta spoločnosť UKSIL získala viac ako 90% akcií a využila svoje práva podľa zákona o obchodných spoločnostiach na „vytlačenie“ zvyšných akcionárov a získanie celého obchodného podielu. Thaksin Shinawatra sa stal predsedom klubu a dve Thaksinove deti, Pintongta a Oak Chinnawat sa tiež stali riaditeľmi. Bývalý predseda John Wardle zostal v predstavenstve rok, ale rezignoval v júli 2008 po menovaní výkonného riaditeľa Nike Garryho Cooka v máji. Klub dosiahol v roku končiacom sa 31. mája 2007 stratu pred zdanením vo výške 11 miliónov GBP. Nákup Thaksina viedol k obdobiu výdavkov na prestupy v klube okolo 30 miliónov GBP, zatiaľ čo v posledných niekoľkých sezónach patrili čisté výdavky k najnižším v divízii. 1. septembra 2008 spoločnosť Abu Dhabi United Group Investment and Development Limited so sídlom v Abú Zabí dokončila prevzatie Manchestru City. Dohoda v hodnote 200 miliónov libier bola oznámená ráno 1. septembra. Bohatstvo nových majiteľov spôsobilo, že v lete 2009 bol klub schopný financovať nákup niekoľkých skúsených medzinárodných hráčov a utratil viac ako ktorýkoľvek iný klub v Premier League.
|
Manchester City FC
|
183448
|
Introduction Manchester City FC je anglický futbalový klub z Manchesteru založený v roku 1880. Štadión s názvom Etihad Stadium má kapacitu 53 000 divákov. Prezývka klubu je „The Citizens alebo The Sky Blues“. Klub vyhral deväťkrát anglický titul (1937, 1968, 2012, 2014, 2018, 2019, 2021, 2022, 2023), sedemkrát FA Cup (1904, 1934, 1956, 1969, 2011, 2019, 2023), osemkrát ligový pohár (1970, 1976, 2014, 2016, 2018, 2019, 2020, 2021) a raz tiež Pohár víťazov pohárov (1970). Odhaduje sa, že Manchester City má v Británii približne 10 500 000 fanúšikov a na celom svete je ich asi 50 000 000. V klube pôsobil Slovák Vladimír Weiss ml., ktorý v roku 2010 prestúpil do škótskeho tímu Rangers FC.
|
Manchester City FC
|
597795
|
História Keď v roku 1989 došlo ku katastrofe v Hillsborough, Fulham bol na predposlenom mieste v The Football League (3.liga) a všetky miesta na štadióne boli len na státie. Ale na základe Taylorovej správy ambiciózny predseda Fulhamu Jimmy Hill predložil v roku 1996 plán štadiónu, kde budú všetky miesta na sedenie. Tieto plány sa nikdy neuskutočnili, čiastočne kvôli nátlaku miestnych obyvateľov, ktorí chceli na zápasoch naďalej stáť. V čase, keď sa Fulham dostal do Premier League, mal stále na štadióne len miesta na státie - v tej dobe to už bolo prakticky neslýchané. Zostával rok na to, aby sa s tým klub niečo urobil (tímy, ktoré sa po prvýkrát dostanú do druhej úrovne mali tri roky na to aby štadión spĺňal štandardy pre dve najvyššie divízie). Posledný ligový zápas sa na Craven Cottage hral proti Leicestru City 27. apríla 2002 - žiadne stavebné plány neboli vyhotovené. Neskôr v tom istom roku sa na Craven Cottage odohrali ešte ďalšie dva zápasy Intertoto Cup (proti FC Haka z Fínska a Egaleo FC z Grécka) a jediným riešením klubu bolo presťahovať sa na Loftus Road - domovský štadión miestnych rivalov QPR. Počas tohto obdobia mnohí fanúšikovia Fulhamu chodili len na vonkajšie zápasy na protest proti presťahovaniu sa z Craven Cottage. Back to the Cottage , bola založená ako nátlaková skupina fanúšikov s cieľom povzbudiť predsedu a jeho radcov, že Craven Cottage je jedinou životaschopnou možnosťou pre futbalový klub Fulham. Po jeden a pol sezóne na Loftus Road sa na Craven Cottage nevykonali žiadne stavebné práce. V decembri 2003 boli predstavené plány na veľkú rekonštrukciu v hodnote 8 miliónov libier, aby bola v súlade s požiadavkami Premier League. S udeleným stavebným povolením od mestskej rady v Londýne sa práce začali v januári 2004, aby sa všetko stihlo do novej sezóny. Práce pokračovali podľa plánu a klub sa mohol vrátiť do svojho domova na Craven Cottage na začiatku sezóny 2004-05 . Ich prvý zápas na novom štadióne s kapacitou 22 000 divákov bol prípravný zápas pred sezónou proti Watfordu a odohral sa 10. júla 2004.
|
Craven Cottage
|
447852
|
Introduction Cardiff City F.C. je Walesský futbalový klub z Cardiffu momentálne hrajúci Premier League. Klub bol založený ako Riverside AFC v roku 1899. Ako jediný klub mimo Anglicka vyhral v roku 1927 FA Cup . Klub vyhral vo Football League Championship (2. najvyššia futbalová liga v anglicku) titul v sezóne 2012/2013 a postúpil tak medzi elitu anglických futbalvých klubov, do Premier League, prvýkrát po 51 rokoch.
|
Cardiff City F.C.
|
302241
|
[[Auckland City FC]] Tréner: Ramon Tribulietx Kapitán klubu
|
Majstrovstvá klubov FIFA 2011 – Zostavy
|
93450
|
Šport Štadión Old Trafford V Manchesteri sídlia dva významné futbalové kluby Manchester United a Manchester City. Domovským štadiónom Manchester City je Etihad Stadium a u Manchesteru United je to známy Old Trafford, jeden z najväčších futbalových štadiónov v Anglicku nachádzajúci sa v štvrti Trafford . Tieto veľkokluby sú iba dva z množstva futbalových mužstiev v rámci Manchesteru, ďalšími sú napríklad Oldham Athletic , Stockport County , Bury , Wigan Athletic , Rochdale a Bolton Wanderers . Podľa výskumu Urbis centre má mesto najvyššiu koncentráciu futbalových klubov na jedného obyvateľa na svete. Veľa moderných športových zariadení, napríklad Manchester Velodrome, Etihad Stadium, National Squash Centre a Manchester Aquatics Centre, bolo vybudovaných pre Hry Commonwealthu roku 2002. Kriketový štadión Old Trafford (nie známy futbalový štadión) je domovským ihriskom kriketového klubu Lancashire County Cricket Club . Oblasť Veľkého Manchesteru je reprezentovaná ragbyovými klubmi Sale Sharks , Wigan Warriors , Salford City Reds , Oldham Roughyeds , Rochdale Hornets a Swinton Lions . Belle Vue Stadium v Gortone je využívaný plochodrážnym klubom Belle Vue Aces , ale usporiadavajú sa tu aj dostihy chrtov. Manchester sa aj pre svoju výbornú vybavenosť modernými športovými stánkami dvakrát neúspešne uchádzal o usporiadanie Olympijských hier v rokoch 1996 a 2000. Mesto má byť miestom niektorých súťaží Olympijských hier roku 2012.
|
Manchester
|
93445
|
Správne členenie Radnica v Manchesteri Roku 1974 bol Manchester vyčlenený z grófstva Lancashire a bol vytvorený metropolitný okres Manchester. Manchester je začlenený do 4 úrovni správy – Rada mesta Manchester, región North West England, Parlament Veľkej Británie a Parlament Európskej únie. Manchester je tiež súčasťou metropolitného grófstva Veľký Manchester, aj keď rada tohoto grófstva bola zrušená v osemdesiatych rokoch 20. storočia a mesto a ďalšie okresy sa stali samostatnými správnymi jednotkami ( unitary authority ) s výnimkou niekoľkých málo činností zaisťovaných na úrovni grófstva. Manchester sa ďalej člení na mnoho obvodov, ktoré však nemajú úroveň správnych jednotiek. Rada mesta Manchester je správnym orgánom pre metropolitný okres Manchester. Manchester je rozdelený do 32 volebných obvodov, v ktorých je volených 96 radných, traja z každého obvodu. Volebné obvody do rady mesta: Ancoats Ardwick Baguley Benchill Beswick Blackley Bradford Burnage Cheetham Cheetham Hill Chorlton-cum-Hardy Clayton Crumpsall Didsbury Fallowfield Gaythorn Gorton Harpurhey Hulme Levenshulme Longsight Miles Platting Moss Side Moston Newton Heath Northenden Openshaw Rusholme Sharston Whalley Range Withington Woodhouse Park Wythenshawe Pre voľby do Parlamentu Veľkej Británie je Manchester rozdelený do piatich obvodov – Manchester Central, Manchester – Blackley, Manchester – Gorton, Manchester – Withington a Wythenshawe a Sale East. Manchester je súčasťou volebného okrsku North West England pre voľby do Parlamentu Európskej únie.
|
Manchester
|
598440
|
Na konci prvého dňa obchodovania sa akcie banky uzavreli na takmer 15 % s 3,52 HKD v Hongkongu v porovnaní s kótovacou cenou 3.07 HKD, ktorá bola vzhľadom na silný dopyt nastavená na vrchole indikatívneho rozpätia. Podľa spoločnosti Bloomberg bola trhová kapitalizácia ICBC na konci obchodovania na základe Hongkongských akcií 156,3 miliardy USD, čím sa jej kapitál stal piatym najvyšším na svete medzi bankami, hneď po JPMorgan Chase. Medzitým ICBC v Šanghaji kótované A-akcie zaznamenali miernejšie zisky a skončili na 5,1 % z ponukovej ceny 3,12 RMB.
|
Čínska priemyselná a obchodná banka
|
128892
|
Dejiny Žen-min-pi bolo prvýkrát vydané krátko pred nástupom komunistov k moci. Jedna z prvých úloh komunistickej moci bola zastaviť hyperinfláciu, ktorá postihovala Čínu na konci éry Kuomintangu. V roku 1955 sa uskutočnila menová reforma s pomerom 1 nový juan = 10 000 starých juanov. Počas obdobia príkazovej ekonomiky hodnota juanu bola nerealisticky zviazaná s americkým dolárom a boli nastolené tvrdé menové pravidlá. Po otvorení ekonomiky v roku 1978, jüan sa dal použiť iba v Číne a cudzinci boli nútení používať výmenné certifikáty. Nerealistické hodnoty jüanu k západným menám viedli k silnému čiernemu trhu. V 80. a 90. rokoch 20. storočia sa výmenné hodnoty vrátili k realistickým hodnotách a v súčasnosti je cieľ dosiahnuť plnú konvertibilitu jüanu. Ale tento cieľ sa oddialil po finančnej kríze v Ázii roku 1997. V súčasnosti je jüan zviazaný so skupinou silných mien ako je okrem dolára napr. euro, jen a podobne.
|
Čínsky jüan
|
434929
|
Dejiny Konžský frank sa používal od nezávislosti do roku 1967, keď bol nahradený zairom. Od roku 1998 po páde Mobutuho Zairu bol obnovený konžský frank s kurzom 1 frank = 100,000 nových zairov, čo je starých frankov z roku 1967. Bankovky od 1 centime do 20 frankov sa už nepoužívali v roku 2012.
|
Konžský frank
|
128891
|
Introduction Čínske mince Kurz juanu k americkému doláru Čínsky jüan (iné názvy: jüan, juan, žen-min-pi , po čínsky 元 – pchinjin: yuan alebo 人民币 – pchinjin: renminbi / ren min bi ) je oficiálna mena v kontinentálnej Číne. Vydáva ju Čínska ľudová banka. Oficiálna ISO 4217 skratka je CNY, ale bežne sa používa aj RMB. Symbol v latinke je ¥. Jüan sa delí na ťiao (jiao) a fen v pomere 1 jüan 10 ťiao 100 fen.
|
Čínsky jüan
|
192993
|
Najväčší obchodníci s menami Medzi najväčších obchodníkov na forexovom trhu patria veľké svetové banky. Prvenstvo drží Deutsche Bank s 15,64% podielom. Druhé je Barclays Capital s podielom 10,75 % a tretí UBS AG s podielom 10,59 %. Prvých desať najväčších obchodníkov si medzi seba rozdeľuje viac ako 77 % celého forexového trhu. Okrem investičných bánk na forex trhu obchodujú aj nasledovné subjekty: Centrálne banky Investičné fondy Exportné/Importné spoločnosti Štáty Retail obchodníci
|
Medzinárodný devízový trh
|
239151
|
Najväčší komoditné burzy Burza Krajina Obrat za mesiac ($M) CME Group USA 19 Tokyo Commodity Exchange Japonsko - NYSE Euronext Dalian Commodity Exchange Multi Commodity Exchange Intercontinental Exchange Africa Mercantile Exchange
|
Komoditná burza
|
553811
|
Základné údaje V roku 2006 mala ICBC 2,5 milióna korporátnych zákazníkov a 150 miliónov individuálnych zákazníkov. V roku 2005 sa čistý zisk zvýšil o 12,4 % na 33,7 miliárd RMB a celkový zostatok pôžičiek bol 3,289,5 miliardy RMB. Súhrnné pasíva sú 6,196,2 miliárd RMB, čo predstavuje nárast o 11,2 %. Oneskorené alebo nesplácané úvery (NPL) predstavovali v roku 2005 154,4 miliárd RMB, pomer NPL (nesplácaný úver) 4,69 % a pomer KP (kapitálová primeranosť) 9,89 %. 2. decembra 2014 bola ICBC označená za najväčšiu banku na svete podľa aktív a kapitálu 1. stupňa. V júli 2007 bola z hľadiska výnosov na 30. mieste. Pôžičky podľa odvetvia V miliónoch Čínskych RMB v roku 2005 : Výroba: 662,376, 20,1% (28,7% v roku 2004) Doprava, skladovanie, pošta & telekomunikácie: 367,371, 11,2 % (10,2 % v roku 2004) Energia, plyn a voda: 281,179, 8,6 % (7,0 % v roku 2004) Maloobchod, veľkoobchod, potraviny: 265,906, 8,1 % (6,9 % v roku 2004) Rozvoj nehnuteľností: 194,024, 5,9 % (5,6 % v roku 2004) Organizácia sociálnych služieb: 103,070, 3,1%, (3.2% v roku 2004) Výstavba: 89,666, 2,7%, (2,1% v roku 2004) Iné odvetvia: 313,804, 9,5%, (12,1% v roku 2004) Discounted bills (zľavnené účty): 392,717, 11,9%, (8,4% v roku 2004) Osobné pôžičky: 515,042, 15,7%, (13,1% v roku 2004) Zámorský biznis: 104,398, 3,2%, (2,7% v roku 2004) Spolu : 3,289,553 Úverové zabezpečenie Zabezpečené hypotékou: 34,1 % Zabezpečené iným kolaterálom: 22,1 % Garantované pôžičky: 23,3 % Nezabezpečené pôžičky: 20,5 % Nesplatené pôžičky Na konci roka 2004 tvorili 19,1 % portfólia ICBC nesplatené pôžičky. S cieľom vyčistiť súvahu ICBC a pripraviť ju na kótovanie v zahraničí čínska vláda zorganizovala sériu kapitálových injekcií, prevodov aktív a likvidáciu zlých pôžičiek dotovaných vládou ktoré nakoniec stáli viac než 162 miliárd USD. To zahŕňalo schválenie finančnej injekcie vo výške 15 miliárd USD. Táto suma bola financovaná z rozsiahlych devízových rezerv Číny 28. apríla 2005. Pekingská štátna spoločnosť China Huarong Asset Management pomohla ICBC zbaviť sa zlých úverov. Podľa výročnej správy za rok 2005, takmer 5% úverov je klasifikovaných označením non-performing, čo znamená nesplatená pôžička, v porovnaní s väčšinou západných bánk, ktoré majú nižšie ukazovatele NPL, napríklad americké komerčné banky približne 1%.
|
Čínska priemyselná a obchodná banka
|
544092
|
Úverová bublina Nárast úverov v období pred krízou bol o 8 – 10 % rýchlejší než rast HDP. Peniaze smerovali najmä do trhu s nehnuteľnosťami a do akciových trhov, ktorých hodnota sa v deväťdesiatych rokov zvýšila štvornásobne. Podiel bankových aktív na HDP sa dostal na úroveň 200%. Rast cien nehnuteľností podporoval prílev ďalších investícií a zároveň umožnil vydávanie nových úverov, čo vytvorilo začarovaný kruh.
|
Ázijská finančná kríza
|
489678
|
Emitovanie bankoviek Podľa Základného zákona (Basic Law), hongkonskej miniústavy, má hongkonská vláda suverenitu nad kontrolou meny na svojom území. Menová politika sa vykonáva prostredníctvom vládnej agentúry Hong Kong Monetary Authority (HKMA). Jednou z jej hlavných úloh je dbať na to, aby bol zachovaný stanovený výmenný kurz s americkým dolárom. Na tento účel zhromaždila tretie najväčšie devízové rezervy na svete. HKMA však sama nevydáva bankovky. Túto právomoc zverila do rúk troch bánk, ktoré môžu vydať nové bankovky len vtedy, keď majú preukázateľne dostatočné krytie v amerických dolároch. Banky majú voľnú roku pri tvorbe dizajnu bankoviek. Hongkonské doláre vydávajú: HSBC Bank of China Standard Chartered Bank
|
Hongkonský dolár
|
574714
|
História Oficiálne bola Londýnska burza založená v roku 1801, ale v skutočnosti sa história obchodovania s cennými papiermi v Anglicku začala písať v 16. storočí. Britské spoločnosti, ktoré neboli schopné financovať drahé cesty do Číny vlastným kapitálom, podľa podobného modelu v Antverpách inkasovali zlato výmenou za budúci podiel na zisku spoločnosti. V roku 1687 pätnásť spoločností obchodovalo s vlastnými cennými papiermi v Londýne. V roku 1695 tu bolo už okolo 150 spoločností. V dôsledku toho sa s malou časťou týchto akcií aktívne obchodovalo, mnohé spoločnosti sa ukázali ako neživotaschopné. Anglická IPO bublina z 90. rokov 20. storočia sa niekedy prirovnáva k bubline internetových spoločností z 90. rokov 20. storočia. Hlavným indexom londýnskej burzy je FTSE100, ktorý bol uvedený na trh 3. januára 1984. Združuje 100 najväčších spoločností kótovaných na londýnskej burze cenných papierov. V roku 2020 boli celkové príjmy londýnskej burzy 2 124 miliónov GBP (v roku 2019 2 056 miliónov GBP). Londýnska burza tvorila do roku 2021 približne 50 percent medzinárodného obchodovania s akciami. V roku 2021 bol priemerný denný obrat akcií na londýnskej burze 8,6 miliardy EUR.
|
Londýnska burza cenných papierov
|
553809
|
Introduction Čínska priemyselná a obchodná banka (po čínsky: 中國工商銀行股份有限公司 / 中国工商银行股份有限公司 , po anglicky: Industrial and Commercial Bank of China Limited (ICBC)) je čínska nadnárodná finančná inštitúcia. Je najväčšou bankou v Číne a najväčšou bankou na svete podľa súhrnných aktív, vkladov, pôžičiek, počtu zákazníkov a počtu zamestnancov. Je jednou z "veľkej štvorky" štátom vlastnených komerčných bánk, ďaľšími troma sú Bank of China, Agricultural Bank of China a China Construction Bank. Bola založená vo forme limited company, podobné slovenskej spoločnosti s ručením obmedzeným, 1. januára 1984. V decembri 2017 mala aktíva v hodnote 4,009 bilión USD. Všeobecne je považovaná za najväčšiu finančnú inštitúciu a verejnú spoločnosť na svete podľa aktív a je prvou Čínskou bankou ktorej sa niečo také podarilo. Je na prvom mieste v rebríčku Top 1000 World Banks podľa časopisu The Bankers´ s a na prvom mieste Forbes Global 2000 zoznamu najväčších verejných spoločností.
|
Čínska priemyselná a obchodná banka
|
553810
|
História Možné prepojenia s rokom 1910 V záznamoch ku čínskej dráme z roku 2004 立秋 od 姚宝瑄, je uvedené že zo starej banky 丰德 ktorá bola predmetom hry v roku 1910 sa neskôr stala ICBC. 1984 Čínska priemyselná a obchodná banka otvorila svoju prvú pobočku 1. januára 1984 v Pekingu v podobe miestnej štátnej banky. 1999 V roku 1999, ICBC otvorila pobočku v Luxembursku ktorá sa stala Európskym sídlom banky v roku 2011. ICBC (Europe) S.A prevádzkuje sieť pobočiek v hlavných európskych mestách menovite Paríž, Amsterdam, Brusel, Miláno, Madrid, Barcelona, Varšava a Lisabon. 2005 Operácie banky v Hongkongu sú uvedené pod názvom ICBC Asia. 10. októbra 2005 zakúpila dcérsku spoločnosť Fortis Bank v Hongkongu a rebrandingovala ju pod svojím vlastným menom. 2006 V rámci prípravy na plánovanú počiatočnú verejnú ponuku poskytli 28. apríla 2006 traja "strategický investori" spoločnosti ICBC 3,7 miliardy USD: Goldman Sachs kúpila 5,75 % podiel za 2,6 miliardy USD, čo je najvyššia suma, ktorú spoločnosť Goldman Sachs kedy investovala. Dresdner Bank, 100%-tná dcérska spoločnosť Commerzbank investovala 1 miliardu USD. American Express investovala 200 miliónov USD. V tom čase najväčšia IPO (prvá verejná ponuka akcií) na svete Súbor:ICBC_Beijing.jpg|náhľad|Pobočka ICBC Peking na 2 Fuxingmen South Street, Peking Súbor:ICBC_building_on_the_Bund,_Shanghai.jpg|náhľad|Budova ICBC Bund, Šanghaj Súbor:VM_5492_Xian_-_Industrial_and_Commercial_Bank_of_China.jpg|náhľad|Budova ICBC v Xi an Súbor:ICBC_Tokyo_Branch.jpg|náhľad|Budova ICBC v Tokiu Súbor:ICBCCanada350Hwy7-2.jpg|náhľad|ICBC Kanada Súbor:Torre_Madero_Office_desde_Dársena_Norte.JPG|náhľad|Torre Madero Office, súčasné ICBC sídlo v Buenos Aires Súbor:ICBC_Branch_in_Kuala_Lumpur.jpg|náhľad|Pobočka ICBC v Kuala Lumpur ICBC bola 27. októbra 2006 simultánne zaradená na oboch burzách, Hongkongskej burze s cennými papiermi a Šanghajskej burze s cennými papiermi. V tej dobe to bola najväčšia IPO na svete v hodnote 21,9 miliardy USD, čo presiahlo predchádzajúci rekord IPO 18,4 miliardy USD Japonského NTT DoCoMo v roku 1998. V roku 2010 Agricultural Bank of China presiahla rekord IPO ICBC keď ho navýšila na 22,1 miliardy USD. Najväčšia komerčná banka v Číne bola tiež prvou spoločnosťou ktorá zaznamenala debut na oboch burzách s cennými papiermi v Hongkongu a v Šanghaji. ICBC navýšila o najmenej 14 miliárd USD v Hongkongu (H-akcie) a o ďaľších 5,1 miliardy USD v Šanghaji (A-akcie). Z dôvodu vysokých úpisov sa uskutočnili umiestnenia greenshoe (t.j nadmerné pridelenie) a nárast ICBC vzrástol na 21,9 miliardy USD (17 % trhovej hodnoty ICBC pred IPO), rozdelených na 16 miliárd USD v Hongkongu a 5,9 miliárd USD v Šanghaji. Po celosvetovej ponuke predstavoval voľný vklad akcií 22,14 % trhovej kapitalizácie. Na konci prvého dňa obchodovania sa akcie banky uzavreli na takmer 15 % s 3,52 HKD v Hongkongu v porovnaní s kótovacou cenou 3.07 HKD, ktorá bola vzhľadom na silný dopyt nastavená na vrchole indikatívneho rozpätia. Podľa spoločnosti Bloomberg bola trhová kapitalizácia ICBC na konci obchodovania na základe Hongkongských akcií 156,3 miliardy USD, čím sa jej kapitál stal piatym najvyšším na svete medzi bankami, hneď po JPMorgan Chase. Medzitým ICBC v Šanghaji kótované A-akcie zaznamenali miernejšie zisky a skončili na 5,1 % z ponukovej ceny 3,12 RMB. 2008 V auguste 2008 sa ICBC stala druhou čínskou bankou od roku 1991 ktorá získala federálny súhlas založiť pobočku v New York City. 2010 V roku 2010, ICBC požičala 400 miliónov USD na dokončenie priehrady Gibe III v Etiópii. Organizácie ktoré boli proti priehrade, napríklad International Rivers a Survival International, sa sťažovali alebo písomne zaslali svoje názory ICBC proti stavaniu priehrady. 2011 24. januára 2011 ICBC zriadila pobočku v Madride v Španielsku. 20. mája 2011 ICBC Ltd. zriadila dve pobočky v Pakistane, jednu v Karáči a druhú v Islamabade. 18. augusta 2011, ICBC prešla overením Pakistanskej štátnej banky a začala svoj biznis v Pakistane. 2012 ICBC v novembri 2012 získala za 600 miliónov USD 80 %-tný podiel Standard Bank Argentina a o šesť mesiacov neskôr došlo k zmene v 103 pobočkách ktoré mala juhoamerická banka v republike. Je to najväčšia prevádzka čínskej banky v Latinskej Amerike. V Argentíne má banka 1,000,000 individuálnych zákazníkov, 30,000 firiem vo všetkých oblastiach a viac než 1600 korporátnych spoločností. 2013 Počas Kórejskej krízy v roku 2013, Čínska priemyselná a obchodná banka zastavila obchod so severokórejskou bankou, ktorú USA obvinili z financovania raketových a jadrových programov Pchjongjangu. Koncom júla 2013 bolo oznámené, že juhoafrická Standard Bank jednala o predaji svojho majetku v Londýne s Čínskou priemyselnou a obchodnou bankou za viac než 500 miliónov USD. 2014 24. septembra 2014 bola oficiálne zriadená pobočka ICBC Kuwait v Kuvajte, hlavnom meste Kuvajtu. Táto prvá a momentálne jediná čínska banka pôsobiaca v Kuvajte ukončila zriadením tejto pobočky históriu neprítomnosti čínskej banky v Kuvajte. Okrem toho je tiež štvrtou pobočkou ICBC na blízkom východe, po pobočkách v Dubaji, Abu Zabí a Doha. 2015 25. mája 2015 spoločnosť posilňovala svoju prítomnosť na Blízkom východe a v Európe nákupom tureckej banky TekstilBank a vytvorením dcérskej spoločnosti ICBC Turkey. 2016 Dňa 18. novembra 2016 banka získala licenciu príjimať vklady v Rusku. ICBC Financial Services, maklérska jednotka banky, poskytla na konci roka 2015 približne 88 miliárd USD na dohody o spätnom odkúpení (repo financing), čo predstavuje nárast oproti 59 miliardám USD pred dvoma rokmi, podľa regulačných údajov. Údaje sú pred dohodami o vzájomnom započítavaní, ktoré sa môžu použiť na zníženie súhrnných aktív a pasív. Takmer všetky repo financing ktoré ICBC poskytuje sa týkajú štátnych dlhopisov USA. 2017 ICBC spustila službu robo-poradcu pre svoje činnosti so správou majetku. V októbri 2017 banka oznámila nárast čistého zisku za tretí štvrťrok o 3,3 %.
|
Čínska priemyselná a obchodná banka
|
457253
|
Dejiny Banku založil Škót William Paterson v roku 1694 s cieľom stať sa vládnou bankou. Ponúkol vláde pôžičku 1,2 milióna libier, za čo požadoval, aby bola banka vymenovaná za centrálnu banku ( The Governor and Company of the Bank of England ) s právom vydávať bankovky. Kráľovský patent, povoľujúci túto činnosť bol vydaný 27. júla 1694. Štátny rozpočet bol vtedy takom zlom stave, že v podmienkach pôžičky bol ročný 8% úrok a ročný poplatok vo výške 4 000 £ za správu dlhu. Prvým guvernérom bol sir John Houblon, ktorého podobizeň je zachytená na 50-librovej bankovke, vydanej v roku 1990. Povolenie bolo obnovené v rokoch 1742, 1764 a 1781. Banka sa pôvodne nachádzala nad antickým Mithrasovým chrámom pri Walbrook . Mithras bol okrem iného bohom obchodu, čo bolo vhodné spojenie pre túto banku. V roku 1734 sa banka presťahovala do súčasnej lokality na Threadneedle Street . V roku 1844 zákon Bank Charter Act zviazal emisiu bankoviek so stavom zlatých rezerv a dal bankám právo vydávať bankovky. Len niekoľko bánk pokračovalo vo vydávaní bankoviek do tej doby, než boli prevzaté v 30. rokoch 20. storočia Anglickou bankou. Škótske a severoírske banky si toto právo podržali. V roku 1870 bola centrálnej banke zverená zodpovednosť za stanovenie úrokovej miery. V priebehu rokov 1920 až 1944, kedy bol jej guvernérom Montagu Norman, zrušila činnosti súvisiace s komerčnou činnosťou. V roku 1946 bola banka zoštátnená.
|
Bank of England
|
543675
|
Introduction Prehľad členov AIIB: tmavozelená farba - plnohodnotní regionálni členovia, tmavomodrá - mimo-regionálni členovia, bledé odtiene - prospektívni členovia. Ázijská infraštruktúrna investičná banka (po čínsky: ; pchin-jin: Yàzhōu jīchǔ shèshī tóuzī yínháng ; slovenský prepis: Ja-čou ťi-čchu še-š’ tchou-c’ jin-chang) je medzinárodná finančná inštitúcia sídliaca v Pekingu v Čínskej ľudovej republike, z ktorej popudu z roku 2013 bola v roku 2014 založená. Prakticky funguje od roku 2016. Je zamýšľaná ako rozvojová banka pre ázijsko-pacifický región a je v tomto smere konkurenciou Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a Ázijskej rozvojovej banky. Vznik banky sprevádzali obavy, že Čína svoj vplyv v nej využije na podrývanie globálnych štandardov dobrého vládnutia a ochrany životného prostredia. AIIB plánovala po vzniku požičať ročne 10-15 miliárd USD, avšak za prvé dva roky fungovania požičala iba 4,4 miliardy USD. V októbri 2018 mala Ázijská infraštruktúrna investičná banka 44 regionálnych (ázijsko-pacifických) členov, 24 mimo-regionálnych členov, 6 prospektívnych regionálnych členov a 13 prospektívnych mimo-regionálnych členov.
|
Ázijská infraštruktúrna investičná banka
|
128894
|
Externé odkazy Výmenný kurz Oficiálna stránka Čínskej ľudovej banky Čínske bankovky Jüan Renminbi - Historické a súčasné bankovky Číny (CNY / RMB) 1953-2019 Jüan FEC - Devízové certifikáty (FEC) Čínskej ľudovej republiky 1980-1994 Kategória:Ekonomika v Číne Kategória:Meny v Ázii
|
Čínsky jüan
|
160746
|
Svetová banka - fondy, pôžičky, granty a služby Dva veľmi úzko pričlenené subjekty Svetovej banky – Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD) a Medzinárodné rozvojové združenie (IDA) poskytujú pôžičky a fondy s nízkymi úrokmi až bez úrokov tým krajinám, ktoré majú znevýhodnený prístup k medzinárodnému úverovému trhu, prípadne žiaden prístup nemajú. Na rozdiel od iných finančných inštitúcií, ich účelom nie je dosahovanie zisku. IBRD však je založená na trhových princípoch a využíva svoj vysoký úverový rating nato, aby posunula svoj nízky úrok, za ktorý si požičiava sama peniaze svojim dlžníkom – rozvojovým krajinám. Platí za svoje vlastné operačné náklady, čiže nehľadá cudzie zdroje na financovanie týchto prevádzkových nákladov. Vynára sa otázka, odkiaľ čerpá Svetová banka peniaze na výkon svojich činností a ako využíva fondy, aby mohla napĺňať svoje ciele? ;Tvorba fondov Pôžičky IBRD rozvojovým krajinám sú primárne financované predajom obligácii s ratingom AAA na svetových finančných trhoch. Kým IBRD zarába len malú maržu z týchto pôžičiek, väčšia proporcia jej príjmov pochádza z požičiavania jej vlastného kapitálu. Tento capital pozostáva z rezerv vytvátaných počas rokov a peňažných vkladov jej 185-ich členských krajín. Príjem IBRD sa využíva tiež na operačné výdavky, prispieva IDA a slúži na umorovanie dlhov. IDA, najväčší svetový zdroj bezúročných pôžičiek a poskytovateľ fondov najchudobnejším krajinám, je doplňáné každé 3 roky 40-timi donorskými krajinami. Dodatočné fondy sú obnovované prostredníctvom splatenia základu bezúročných pôžičok poskytnutých na 35 až 40 rokov, ktoré sú následne poskytnuté na opätovné vypožičanie. IDA zodpovedá za takmer 40 % pôžičok Svetovej banky. ;Pôžičky Prostredníctvom IBRD a IDA, Svetová banka ponúka 2 základné druhy pôžičiek a úverov: investičné pôžičky a pôžičky pre rozvojovú politiku. Investičné pôžičky sú poskytované krajinám výmenou za potraviny, prácu a služby, ktoré majú podporiť hospodárske a sociálne rozvojové projekty spadajúce do širokého okruhu hospodárskeho a sociálneho sektora. Pôžičky pre rozvojovú politiku /predtým známe ako “adjustment loans”/ poskytujú rýchlo-vyplatiteľné financovanie na podporu štátnej politiky a inštitucionálnych reforiem. Pôžičky IDA sú bezúročné. Každý návrh projektu zo strany klientov je ohodnotený za účelom zistenia, či daný projekt je ekonomicky, finančne, sociálne a environmentálne uskutočniteľný. Počas rokovaní o pôžičke, sa Banka a klient dohodnú na rozvojových cieľoch, výsledkoch, ukazovateľoch výkonu a plánoch na realizáciu, ako aj rozpis vyplácania pôžičky. Kým Svetová banka dohliada na realizáciu každej pôžičky a hodnotí jej výsledky, klient postupne realizuje projekt alebo program podľa dohodnutých termínov. Takmer 30 % zamestnancov pôsobí v pobočkách rozmiestnených v 100 krajinách po celom svete, ¾ poskytnutých pôžičiek spravujú riaditelia pre určitú krajinu, ktorí sú situovaní mimo sídla Svetovej banky vo Washinghtine. Dlhodobé pôžičky (úvery) IDA sú bezúročné, ale prirátava sa k nim malý servisný poplatok (service charge) vo výške 0,75 % výšky vyplateného fondu. Poplatok za viazanosť (commitment fee) sa pohybuje od 0 po 0,5 % z nečerpaného zostatku úveru, na finančný rok 2006 boli stanovené vo výške 0,30 %. Ďalšie informácie sa dajú získať na stránke World Bank Treasury. Treasury je v IBRD centrom pre vypožičiavanie a požičiavanie fondov. ;Granty Granty sú narhnuté na podporu rozvojových projektov prostredníctvom inovácií a spolupráce medzi organizáciami a miestnymi spoločníkmi, ktorí participujú na projekte. V posledných rokoch granty IDA, ktoré sú financované buď priamo alebo riadené cez partnerstvá, boli použité na: Znížiť dlhové zaťaženie veľmi zadĺžených chudobných krajín. Zlepšiť sanitáciu a vodné zásoby Podporiť vakcinačné a imunizačné programy na zníženie výskytu nákazlivých chorôb ako malária Bojovať proti pandémii HIV/AIDS Podporiť organizácie pre občiansku spoločnosť Vytvoriť iniciatívy na zníženie emisií skleníkových plynov ;Analytické a poradenské služby Pokým je Svetová banka známa najmä ako poskytovateľ financií, ďalšou z jej úloh je poskytovať analýzy, rady a informácie členským krajinám, nato aby bolo možné zabezpečiť trvalé ekonomické a sociálne zlepšenia, ktoré ich ľudia potrebujú. Robí tak prostredníctvom ekonomického výskumu (economic research) zameraného na životné prostredie, chudobu, obchod, globalizáciu, a taktiež prostredníctvom hospodárskej a sektorovej práce zameranej na konkrétnu krajinu. (country-specific economic and sector work), kde hodnotí ekonomické vyhliadky krajiny skúmaním jej bankového systému a finančných trhov, ako aj obchodu, infraštruktúry, chudoby a systému sociálneho zabezpečenia. Svetová banka tiež stavia na jej zdrojoch ako “banka vedomostí” a vzdeláva klientov, aby sami boli schopní riešiť ich rozvojové problémy a podporovať ekonomický rast. Bankou vedomostí sa myslí bohatosť kontaktov, vedomostí, informácií a skúseností, ktoré Svetová banka v priebehu rokov nazbierala v krajine za krajinou a v projekte za projektom v jej rozvojovej činnosti. Jej hlavným cieľom je napomôcť vedomostnej revolúcii v rozvojových krajinách. Tu sú len niektoré spôsoby analýz, rád a vedomostí, ktoré boli sprístupnené členským krajinám, ich vládam, odborníkom pre rozvoj a verejnosti. Hodnotenie miery chudoby Prehľad verejných výdavkov Hospodárske memorandum krajiny Ekonomický a štrukturálny prehľad Sektorové správy Rozvojové témy ;Tvorba kapacít Ďalšou z kľúčových funkcií banky je zvýšiť schopnosti jej zamestnancov, partnerov a ľudí v rozvojových krajinách – pomôcť im získavať vedomosti a zručnosti, ktoré potrebujú na poskytovanie technickej asistencie, zlepšiť výkon vlády a podporiť ekonomický rast spolu s programami na zníženie chudoby. Prepojenia v sieti zdieľaných informácií (pozri dolu uvedené) boli zriadené bankou za účelom adresovania obrovského množstva informácií a dialógu o rozvoji. Poradenské služby a Opýtaj sa nás fóra robia informácie dostupnými podľa témy prostredníctvom telefónu, faxu, emailu alebo webu. Banka sprostredkúva viac než 25 poradenských služieb. Zamestnanci, ktorí rýchlo zodpovedajú nastolené otázky sú často prvým a jediným kontaktom, ktorý má verejnosť a ľudia v rozvojových krajinách s bankou. Globálne rozvojové siete vzdelávania je rozsiahla sieť centier diaľkového učenia, ktoré využíva moderné informačné a komunikačné technológie, aby spájali ľudí pracujúcich pre rozvoj na celom svete. Inštitút Svetovej banky a Globálne a regionálne programy spájajú online a priamo vedúcich rozvojových praktikantov a slúžia na výmenu skúseností a rovoj zručností. B-SPAN webcasting služba je širokopásmová stanica, ktorá uvádza semináre Svetovej banky, workshopy a konferencie zamerané na udržateľný rozvoj a zníženie chudoby.
|
Svetová banka
|
553812
|
Environmentálna politika a výsledky V roku 2008 bola ICBC prvou čínskou bankou, ktorá prijala Equator Principles, medzinárodný súbor sociálnych a enviromentálnych štandardov pre finančné inštitúcie, ktorý bol zahájený v roku 2003. Prijala tiež politiku zelených úverov zavedenú v roku 2007 čínskym ministerstvom ochrany životného prostredia. Medzinárodné environmentálne organizácie kritizovali ICBC za nedodržanie svojich sociálnych environmentálnych štandardov a za pokrytectvo, pretože ICBC sa podieľa na financovaní kontroverznej priehrady Gilgel Gibe III v Etiópii. +Financie v čínskom jüane Year 2003 2004 2005 2006 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 2016 2017 2018 Príjem,miliarda 107,5 126,7 193,1 181,6 257,4 310,2 309,4 380,7 470,6 529,7 578,9 634,9 668,7 641,7 675,7 725,1 Čistý príjem,miliarda 2,473 2,311 33,70 49,26 81,52 110,8 129,4 166,0 208,4 238,7 263,0 276,3 277,7 279,1 287,5 298,7 Aktíva,bilión 5,279 5,671 6,454 7,509 8,684 9,757 11,79 13,46 15,48 17,54 18,92 20,61 22,21 24,14 26,09 27,70 Majetok,bilión 170,5 163,0 253,4 466,5 538,4 602,7 673,9 820,4 956,7 1125 1274 1531 1789 1970 2127 2330
|
Čínska priemyselná a obchodná banka
|
544094
|
Chyby v makroekonomickej politike Nadužívanie úverov viedlo k tomu, že zadĺženie u zahraničných bánk presiahlo úroveň štátnych devízových rezerv. To neskôr viedlo k tomu, že štáty neboli schopné udržať menový kurz s americkým dolárom a museli devalvovať. Veľké množstvo lacných úverov viedlo k príliš vysokej úrovni investovania a množstvo investícií bolo nerentabilných. Finančné trhy v regióne ostávali naďalej nízko rozvinuté, keďže väčšina finančných transakcií bola štruktúrovaná v tradičných finančných centrách.
|
Ázijská finančná kríza
|
598442
|
Materiálovotechnologická fakulta bola zriadená nariadením vlády s účinnosťou od 1. 1. 1986 pod pôvodným názvom Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave. Aj keď rokom vzniku
fakulty je uvedený dátum, jej história je omnoho staršia a úzko súvisí s
činnosťou technologických smerov strojárskej výroby, ktorých základy boli položené na bývalom Odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva ešte v roku 1942 založením Ústavu mechanickej technológie, ktoré sa ďalej rozvíjali v rámci Strojníckej fakulty SVŠT, v súčasnosti STU.
|
Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave
|
547874
|
Introduction Fakulta strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave pôsobila pod týmto názvom v rámci SVŠT len v jednom školskom roku 1950 - 1951. Jej dekanom bol prof. Ing. Dr. techn. Ľudovít Kneppo, DrSc. Fakulta zanikla rozdelením na: Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Fakulta mala v okamihu zrušenia za sebou viac ako 10-ročnú históriu. Vytvorila sa transformáciou Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave , ktorý vznikol hneď pri formovaní školy v roku 1940.
|
Fakulta strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave
|
219924
|
Introduction Trnavská univerzita () bola univerzita v Trnave v rokoch 16351777. Bola jednou z prvých univerzít na území dnešného Slovenska.
|
Trnavská univerzita (historická)
|
223735
|
História fakulty Fakulta výrobných technológií bola zriadená na pokyn Ministerstva školstva SR, rozhodnutím Akademického senátu TU č. 41/92 s účinnosťou od 1. septembra 1992 ako Fakulta odborných štúdií TU na základoch niekdajšieho pracoviska Strojníckej fakulty v Prešove. Fakulta pod súčasným názvom od 1. mája 1996 poskytuje vysokoškolské štúdium v jednom akreditovanom študijnom odbore Výrobné inžinierstvo na šiestich študijných zameraniach, v ktorých študuje celkovo okolo 900 študentov v dennej aj externej forme. Fakultu tvorí 6 katedier a 3 pracoviská.
|
Fakulta výrobných technológií so sídlom v Prešove Technickej univerzity v Košiciach
|
48435
|
Fakulty a ostatné súčasti Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave má päť fakúlt a jeden inštitút. Filozofická fakulta Fakulta masmediálnej komunikácie Fakulta prírodných vied Fakulta sociálnych vied Fakulta zdravotníckych vied ( so sídlom v Piešťanoch ), do 31. mája 2020 fungovala ako Inštitút fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Inštitút manažmentu
|
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
|
241906
|
Pracoviská V súčasnosti má fakulta 19 katedier, ústav súdneho znalectva, centrum informačných technológií, knižnicu a informačné centrum, čím je najväčším vzdelávacím a vedecko-výskumným centrom v oblasti stavebníctva a geodézie na Slovensku. Fakulta sídli na Radlinského ulici a ulici Imricha Karvaša, v komplexe budov patriacich Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, spoločne s fakultou Fakultou chemickej a potravinárskej technológie a Strojníckou fakultou. Stavebná fakulta pritom samotná zaberá tri bloky budovy, vrátane celej výškovej budovy na Radlinského ul. Katedry Katedra architektúry Katedra betónových konštrukcií a mostov Katedra dopravných stavieb Katedra geodézie Katedra geotechniky Katedra globálnej geodézie a geoinformatiky Katedra humanitných vied Katedra hydrotechniky Katedra jazykov Katedra konštrukcií pozemných stavieb Katedra kovových a drevených konštrukcií Katedra matematiky a deskriptívnej geometrie Katedra materiálového inžinierstva a fyziky Katedra stavebnej mechaniky Katedra technických zariadení budov Katedra technológie stavieb Katedra telesnej výchovy Katedra vodného hospodárstva krajiny Katedra zdravotného a environmentálneho inžinierstva Ústav súdneho znalectva Akreditované študijné programy (Bc. štúdium) Civil Engineering Geodézia a kartografia Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby Krajinárstvo a krajinné plánovanie Matematicko-počítačové modelovanie - https://www.math.sk/mpm/ Pozemné stavby a architektúra Technológie a manažérstvo stavieb Vodné stavby a vodné hospodárstvo Kontakt : Stavebná fakulta STU v Bratislave : Radlinského 11 : 810 05 Bratislava : Slovensko
|
Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
|
284068
|
Vzdelanie Slovenská technická univerzita, materiálovotechnologická fakulta v Trnave.
|
Miroslav Trnka
|
73168
|
Introduction Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (skr. FCHPT STU ) je jednou zo siedmich fakúlt Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vznikla v roku 1940 začatím činnosti Odboru chemickotechnologického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT). Fakulta má svoje špecifické postavenie ako jediná svojho druhu na Slovensku. Zachytáva celý rozsah chemického, potravinárskeho, farmaceutického a spotrebného priemyslu vrátane ekológie. Jej súčasným dekanom je prof. Ing. Anton Gatial, DrSc.
|
Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
|
48434
|
Introduction Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave je verejná vysoká škola univerzitného typu. Bola zriadená zákonom č. 201/1997 Z.z. z 27. júna 1997. Hlavným poslaním univerzity je chrániť a šíriť poznanie a rozvíjať vzdelávanie na základe vedeckých poznatkov a tvorivej vedeckej a umeleckej činnosti, v duchu národných a všeľudských humanistických a demokratických tradícií. Svojou činnosťou prispieva k rozvoju vzdelanosti ako súčasti kultúry celej spoločnosti a súčasne prispieva k zvyšovaniu vedeckej, technickej a hospodárskej úrovne regiónu svojho pôsobenia. V roku 2022 oslavuje univerzita 25. výročie svojho vzniku. Od mája 2022 je rektorkou prof. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD.
|
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
|
523609
|
Introduction Vysoká škola DTI (v rokoch 20062016 Dubnický technologický inštitút v Dubnici nad Váhom ) je súkromná vysoká škola, ktorá pôsobí na základe uznesenia vlády SR č. 200 zo dňa 1. marca 2006. Poskytuje vysokoškolské vzdelanie v bakalárskych a magisterských študijných programoch formou denného a externého štúdia a má certifikát ISO 9001. 13. mája 2022 sa vymenovaním prezidentkou Zuzanou Čaputovou rektorom stal Tomáš Lengyelfalusy.
|
Vysoká škola DTI
|
148341
|
Poslanie V harmónii s definovaným poslaním Slovenskej technickej univerzity aktívne prispievať ako univerzitná fakulta k jeho naplneniu v rámci stanovených kompetencií v akreditovaných oblastiach výučby, vedy a výskumu, s prioritou na materiálové vedy a výrobné technológie: ponúkať a realizovať univerzitný systém vzdelávania vo všetkých troch stupňoch v akreditovaných študijných programoch šíriť, prehlbovať a rozvíjať poznanie nástrojmi vedy a výskumu zabezpečiť prenos výsledkov vedy a výskumu do procesu vzdelávania zabezpečiť transfer výsledkov vedy a výskumu do podnikateľskej praxe chrániť výsledky svojho výskumu začleniť sa do univerzitného systému celoživotného vzdelávania podieľať sa na dlhodobo udržateľnom rozvoji spoločnosti všetkými svojimi aktivitami, ale hlavne rozvíjaním harmonickej osobnosti študenta v kontexte ideálov humanizmu a demokracie.
|
Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave
|
48463
|
Introduction Nová budova univerzity Nová budova univerzity alt=Vojenský historický archív Trnava Trnavská univerzita v Trnave (spočiatku Trnavská univerzita so sídlom v Trnave ) je verejná vysoká škola univerzitného typu. Vznikla obnovením historickej Trnavskej univerzity 25. marca 1992 zákonom SNR č. 191/1992. Trnavská univerzita sa hlási k princípom Veľkej Charty európskych univerzít, ktorá definuje základné princípy, ktorými by sa univerzity po celom svete mali riadiť. Sú to najmä ich úplná nezávislosť od politickej a ekonomickej moci, sloboda uskutočňovať výskum a sloboda vyučovať. V roku 2021 sa k aktuálnemu zneniu Magny Charty Universitatum 2020 pripojila aj Trnavská univerzita v Trnave. Trnavská univerzita obhajuje kresťanské princípy, chce chrániť morálne a duchovné hodnoty, vychovávať v duchu ekumenizmu, spolupracovať s univerzitami, výskumnými a vedeckými ústavmi na Slovensku a v zahraničí. V súčasnosti je jej rektorom literárny vedec prof. René Bílik.
|
Trnavská univerzita v Trnave
|
148342
|
História Materiálovotechnologická fakulta bola zriadená nariadením vlády s účinnosťou od 1. 1. 1986 pod pôvodným názvom Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave . Aj keď rokom vzniku fakulty je uvedený dátum, jej história je omnoho staršia a úzko súvisí s činnosťou technologických smerov strojárskej výroby, ktorých základy boli položené na bývalom Odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva ešte v roku 1942 založením Ústavu mechanickej technológie, ktoré sa ďalej rozvíjali v rámci Strojníckej fakulty SVŠT, v súčasnosti STU. So začiatkom technologických disciplín na SVŠT zostane navždy späté meno nestora mechanických technológií prof. J. Čabelku, špičkového odborníka v oblasti technológie zvárania. Rozvoj týchto technológií gestorovali profesori J. Nebeský a J. Ondra. Zakladateľom štúdia ekonomiky a riadenia strojárskych výrob bol doc. L. Pavelka. Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov sa rozčleňujú študijné odbory Strojníckej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave na konštrukčné a ostatné, medzi ktoré patrili strojárska technológia, materiálové inžinierstvo, ekonomika a riadenie strojárskych výrob, automatizované systémy riadenia výrobných systémov, výrobné systémy s priemyselnými robotmi a manipulátormi. Z týchto študijných odborov sa v roku 1986 vytvorila Strojárskotechnologická fakulta so sídlom v Trnave . Spoločenské zmeny a rozvoj fakulty vyvolal nové potreby a pred fakultu postavil požiadavku zmeniť jej orientáciu na technologickú fakultu na širšej báze. V roku 1991 sa mení názov fakulty na Materiálovotechnologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity so sídlom v Trnave . Fakulta sa zamerala na výchovu absolventa univerzitného typu pre širokú oblasť priemyselnej, hlavne strojárskej výroby. Menia sa jej študijné odbory a s nimi pracoviská a katedry fakulty tak, aby sa zabezpečila univerzálnosť vzdelania a aby sa umožnila široká uplatniteľnosť absolventov v praxi. Zvýšený dôraz sa kladie na ich adaptabilnosť a operatívnosť tak, aby sa zvýšilo ich individuálne a spoločenské uplatnenie v prostredí trhovej ekonomiky. Fakulta sa stáva skladbou študijných odborov a zameraní jedinou svojho druhu na Slovensku. V súčasnosti fakulta vychováva odborníkov univerzitného typu vo svojom sídle a na výučbových strediskách Dubnica. V zložitých ekonomických podmienkach sa fakulte darí budovať laboratóriá na úrovni, ktorú vyžaduje univerzitné vzdelávanie. Mnohé úlohy je možné riešiť na unikátnych experimentálnych zariadeniach a systémoch.
|
Materiálovotechnologická fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom v Trnave
|
24208
|
Fakulty a pracoviská Slovenská technická univerzita má v súčasnosti 7 fakúlt (a ústav Manažmentu): Stavebná fakulta (SvF) Strojnícka fakulta (SjF) Fakulta elektrotechniky a informatiky (FEI) Fakulta chemickej a potravinárskej technológie (FCHPT) Fakulta architektúry a dizajnu (FAD) Materiálovotechnologická fakulta (MTF) Fakulta informatiky a informačných technológií (FIIT) Univerzitné pracoviská: Rektorát Centrum výpočtovej techniky Archív Vydavateľstvo Inštitút celoživotného vzdelávania Ústav manažmentu (pedagogiciké pracovisko s akreditovanou výúčbou) Know-how centrum: Kancelária pre spoluprácu s praxou, Univerzitný technologický inkubátor Projektové stredisko Univerzitné vedecké parky, Centrá STU pre nanodiagnostiku Poradenské centrum. Účelové a iné zariadenia: VUS Technik, Centrum akademického športu, STU Scientific s.r.o., Európska aliancia pre inovácie, Materská škôlka STUBAčik
|
Slovenská technická univerzita v Bratislave
|
549479
|
Dejiny fakulty Fakulta bola založená spolu s Trnavskou univerzitou zákonom č. 191/1992 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 1992 ako jedna z dvoch fakúlt univerzity. Nadväzuje však „na slávnu históriu, hodnoty a odkaz pôvodnej Trnavskej univerzity.“
|
Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
|
259488
|
História Predchodcom Strojníckej fakulty bolo Oddelenie strojného inžinierstva Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva , ktoré boli vytvorené hneď pri vzniku Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1940. Na prvých prednáškach sa zúčastňovalo asi 100 študentov slovenskej, českej a aj bulharskej národnosti. Výučba prebiehala v provizórnych priestoroch na Mýtnej ulici. V školskom roku 1942/43 boli menovaní prví profesori: Ján Gonda a Jozef Fischhof, neskôr Jozef Čabelka a Július Nemessányi. Prvým dekanom bol Jozef Fischof. V roku 1947 bola dokončená nová budova na Mýtnej ulici. V roku 1950 bol Odbor premenovaný na Fakultu strojného a elektrotechnického inžinierstva . Táto fakulta sa hneď v nasledujúcom roku 1951 rozdelila a vznikla samostatná Fakulta strojného inžinierstva . Pri vzniku mala 8 katedier. Neskôr sa premenovala na Strojnícku fakultu . V roku 1963 bola dokončená nová budova fakulty na vtedajšom Gottwaldovom námestí , dnes námestí Slobody. Neskôr sa postavili budovy Katedry hydraulických strojov a zariadení na Mýtnej a budova technologických katedier na Pionierskej. V roku 1952 sa fakulta podieľala na založení Vysokej školy technickej v Košiciach. V roku 1986 sa technologické odbory fakulty vyčlenili do samostatnej Strojárskotechnologickej fakulty v Trnave.
|
Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
|
188858
|
Introduction Budova Strojníckej fakulty STU v Bratislave (pôvodný názov: Fakulta strojného inžinierstva SVŠT v Bratislave) je sídlo Strojníckej fakulty Slovenskej technickej univerzity na Námestí slobody v Bratislave.
|
Budova Strojníckej fakulty STU v Bratislave
|
549478
|
Introduction Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave je jedna z piatich fakúlt Trnavskej univerzity. Dekankou je doc. Ing. Viera Peterková, PhD.
|
Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
|
24205
|
Introduction Slovenská technická univerzita v Bratislave ( STU ) so sídlom v Bratislave, do 1. apríla 1991 ako Slovenská vysoká škola technická v Bratislave ( SVŠT ), je technická vysoká škola na Slovensku. STU chce byť modernou, výskumno-vzdelávacou inštitúciou, pričom nadväzuje na odkaz Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, kde boli položené základy technického vzdelávania na území Slovenska. STU ponúka technické vzdelávanie a zapája študentov do výskumu v oblasti strojárenstva, elektrotechniky, počítačových vied, stavebníctva, architektúry, chémie, potravinárstva a materiálových technológií. Podľa slovenského hodnotenia fakúlt agentúrou ARRA bola dlhodobo najlepšou slovenskou univerzitou pre chemické technológie, počítačové a technické vedy. Výskumné tímy na škole sa zapájajú do riešenia medzinárodných projektov, ročne riešia asi 500 výskumných projektov financovaných z grantov a stovky projektov zmluvného výskumu pre priemyselnú prax. Absolventi STU patria medzi najžiadanejších a najlepšie odmeňovaných zamestnancov na trhu práce. Ročne študuje na 7 fakultách a univerzitnom ústave manažmentu okolo 17-tisíc študentov. Univerzita poskytuje štúdium v bakalárskom, inžinierskom/magisterskom a doktorandskom stupni štúdia. Ponúka tiež programy celoživotného vzdelávania a MBA štúdium v spolupráci s TU Wien. Univerzita je nositeľom značky kvality ECTS Label a DS (diploma suplement) Label. Za rektora bol 7. septembra 2021 vymenovaný Oliver Moravčík.
|
Slovenská technická univerzita v Bratislave
|
259487
|
Introduction Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity (skr. SjF STU ) je jedna z fakúlt Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Sídli na Námestí slobody 17 v Bratislave a susedí so Stavebnou fakultou, Fakultou chemickej a potravinárskej technológie a Fakultou architektúry. Ďalšie pracoviská má na Pionierskej, Mýtnej a Vazovovej ulici. Strojnícka fakulta STU v Bratislave , predtým Strojnícka fakulta SVŠT v Bratislave už viac ako sedem desaťročí prináša kvalitnú výučbu strojárskych študijných odborov na Slovensku. Za obdobie svojej existencie si fakulta výrazne upevnila postavenie významnej vedecko-výskumnej inštitúcie doma i v zahraničí. Mnohí z našich úspešných absolventov vďaka štúdiu na Strojárskej fakulte v Bratislave dosiahli významné postavenie vo svetových firmách, akými sú Volkswagen, PSA Peugeot Citroën, Siemens, IBM, BMW, CEO e-Sense Slovakia a ďalšie. Študenti majú možnosť získať sociálne štipendiá (je nárokové a presne dané vyhláškou), prospechové štipendiá (udeľované je podľa študijných výsledkov) a mimoriadne štipendiá (udeľované jednorazovo na základe mimoriadnych študijných výsledkov dekanom fakulty).
|
Strojnícka fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
|
598445
|
25. júna 1991 vyhlásili Chorvátsko a Slovinsko nezávislosť. Chorvátsko zatiaľ len formálne. Nezávislosť Slovinska bola verejne vyhlásené 26. júna večer na Ľubľanskom Námestí republiky. V Slovinsku začala okamžitá realizácia nezávislosti. Jednotky TO mali celkom 16 000 príslušníkov, polícia mala 10 000 príslušníkov. Okamžite boli zriadené hraničné kontroly na slovinsko-chorvátskej hranici.
V noci na 25. júna vydala zväzová vláda pohraničným jednotkám rozkaz zvýšiť bojovú pohotovosť na hraniciach s Rakúskom, Maďarskom a Talianskom. Chorvátsko sľúbilo predsedovi Prezídia SFRJ Markovičovi, že nebude brániť intervencii v Slovinsku.
|
Vojna v Slovinsku
|
561464
|
Cestovný ruch Piran Rozmanitosť slovinskej prírody predurčuje túto neveľkú krajinu byť turisticky atraktívnou a vyhľadávanou. Na severozápade dominujú Júlske Alpy s vysokohorským rázom, juhozápad je typicky stredomorský, severovýchod sa zvažuje do rovinatej Panónie a juhovýchodu dominujú výbežky Dinárskych vrchov s hornatinami i krasovými planinami. Kultúra a architektúra sa mení podľa historickej prináležitosti, nakoľko Slovinsko tvoria 4 historické kraje (Kraňsko, Korutánsko, Štajersko a Prímorie), charakteristické svojou jedinečnosťou. Neveľká krajina tak má vysoké hory, pohoria i nížiny a nechýba morské pobrežie, jaskyne a krasové územia s hlbokými kaňonmi a divokou, málo poznačenou prírodou. V roku 2018 absolvovali turisti v Slovinsku 15,7 milióna prenocovaní, ktoré vykonalo 5,933 mil. turistov, z toho 4,425 milióna návštevníkov bolo zo zahraničia. Príjem z cestovného ruchu tvorí významnú časť HDP. Medzi najatraktívnejšie ciele turistov patrí Ľubľana, Júlske Alpy s Bledským jazerom a údolím Soča, Triglavský národný park s najvyšším vrchom krajiny, krasová plošina či jaskyňa Postojnska jama. Pobrežiu Jadranského mora dominuje historické gotické mesto Piran, typicky stredomorská Izola či prístavný Koper. Vnútrozemie zaujme kuchyňou, vínom i kúpeľmi a najpopulárnejšími lokalitami sú Maribor, Ptuj, Škofja Loka, Štanjel, Vipavski Križ, Šmartno a iné.
|
Geografia Slovinska
|
561457
|
Poloha a rozloha Poloha krajiny v Európe Slovinsko je prímorský štát, nachádzajúci sa v južnej časti strednej Európy na severnej a východnej pologuli. Na juhozápade má prístup k Jadranskému moru, na západe siaha k Alpám a juhovýchodná časť zasahuje do Dinárskych vrchov. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 3° 13 urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za približne 13 minút. Krajné body ;Svetové strany najsevernejší bod: Budinci , Občina Šalovci (46°52′37,52″S) najjužnejší bod: Damelj , Občina Črnomelj (45°25′18,34″S) najzápadnejší bod: Breginj , Občina Kobarid (13°23′47,81″V) najvýchodnejší bod: Benica , Občina Lendava (16°36′07,69″V) geografický stred: pri obci Slivna () ;Nadmorská výška najvyšší bod: Triglav () najnižší bod: pobrežie Jadranského mora () výškové rozpätie: 2 864 m priemerná nadm. výška: (niektoré zdroje uvádzajú ) ;Vzdialenosti (vzdušné) najväčšia dĺžka v smere poludníka: najkratšia šírka v smere rovnobežky: najkratšia vzdialenosť k moru: (Jadranské more) Rozloha Rozloha Slovinska predstavuje 20 273 km², čo krajinu radí na 38. miesto v Európe a 150. miesto vo svete. Rozlohou podobný je vo svete štát Salvádor (21 041 km²), v rámci Európy je rozlohou najbližšie Severné Macedónsko (25 713 km²) alebo Čierna Hora (13 812 km²). Súš zaberá 99,3 % rozlohy, čo je 20 151 km², vodné plochy sa rozprestierajú na 0,7 % krajiny, čo je približne 122 km². Z celkovej rozlohy tvorí poľnohospodárska pôda 34 %, lesná pôda a pasienky 63 % a takmer 3 % plochy Slovinska tvorí zástavba. Štátne hranice Slovinsko má spoločné hranice so 4 štátmi: na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom a na juhovýchode a juhu s Chorvátskom. Celková dĺžka pozemných hraníc je , pobrežná čiara má dĺžku . ;Hranice : : : : Trojmedzné body sú 3: pri meste Kranjska Gora: Taliansko a Rakúsko pri obci Trdkova : Rakúsko a Maďarsko pri obci Benica : Maďarsko a Chorvátsko
|
Geografia Slovinska
|
561458
|
Povrch Reliéf Slovinska Regionalizácia Slovinska delí krajinu na tieto makroregióny: alpský stredomorský dinársky panónsky Definované sú podľa hlavných reliéfnych jednotiek (Alpy, Panónska nížina, Dinárske vrchy) a podľa klimatických typov (submediteránske (stredomorské), mierne kontinentálne, horské podnebie). Často sú vzájomne prepletené, preto je komplikované určiť ich presné vymedzenie. Charakteristickým znakom povrchu Slovinska je jeho veľká rozmanitosť, nakoľko na jeho územie zasahujú 4 veľké reliéfne celky: vysokohorské Alpy na severe a severozápade (30 % územia) horské Dináre na juhovýchode (30 % územia) stredomorská oblasť na juhozápade (10 % územia) pahorkatinná a rovinatá Panónska panva na východe (30 % územia) Priemerná nadmorská výška Slovinska je (niektoré zdroje uvádzajú ), pričom reliéf krajiny zasahuje od úrovne hladiny Jadranského mora v Terstskom zálive, po na vrchole Triglavu. Najvyšší vrch je národným symbolom krajiny, zobrazeným aj v znaku a na vlajke Slovinska. Južná časť Východných Álp Na západnú časť Slovinska zasahujú Východné Alpy, presnejšie ich časť Južné vápencové Alpy. Tie tvoria horstvá vápencových a dolomitových jednotiek: Júlske Alpy (Triglav, ) – zasahujú na severozápad krajiny Karavanky (Vrtača, ) – zaberajú severné, pohraničné pásmo Kamnicko-Savské Alpy (Grintovec, ) – nachádzajú sa na severe centrálnej časti krajiny Pohorje (Črni vrh, ) – tvorí najvýchodnejší výbežok Álp, zasahujúci po Maribor V južnej časti vystupujú výbežky Dinárskej sústavy, do ktorej patria napríklad pohoria Javorniki, Gorjanci alebo Trnovski Gozd. Východným smerom vrchoviny ustupujú a striedajú sa pahorkatiny a nížiny. Prakticky na celom území Slovinska sa nachádzajú krasové oblasti, čo dokladá 6 599 registrovaných (z toho 20 prístupných) jaskýň. Najrozšírenejšie sú v Alpách, Dinároch a Krase, v pohorí, podľa ktorého dostali tieto oblasti pomenovanie. Najznámejšími a najnavštevovanejšími sú jaskynné systémy Postojnska jama a Škocjanske jame. Pohoria Z pohorí v Slovinsku výškovo i plošne výrazne dominujú vápencové Júlske Alpy, ktoré tvoria časti Triglav, Škrlatica, Martuljka, Razor-Prisojnik a Jalovec-Mangart. Rovnako ako susedné pohoria Karavanke, Kamniško-Savinjske Alpe a Pohorje, sú aj Júlske Alpy súčasťou Východných Álp. V krajine je 34 vrchov, dosahujúcich (Slovensko má takých vrchov 9) a až 352 štítov dosahuje nadmorskú výšku cez 2 000 metrov. Mimo Álp dominuje južnej časti krajiny vysoký Snežnik, ktorý leží v Dinárskych vrchoch. Ostatné horstvá sú výrazne nižšie a menej rozľahlé. Špecifické sú krasové planiny v južnej a juhozápadnej časti Slovinska. ;Zoznam 10 najvyšších vrchov Slovinska: Obrázok Vrch Nadmorskávýška Pohorie Poloha 120px Triglav| Júlske Alpy 120px Škrlatica| Júlske Alpy 120px Mangart| Júlske Alpy 120px Visoki Rokav| Júlske Alpy 120px Jalovec| Júlske Alpy 120px Veliki Oltar| Júlske Alpy 120px Velika Ponca| Júlske Alpy 120px Razor| Júlske Alpy 120px Dolkova špica| Júlske Alpy 120px Srednji Rokav| Júlske Alpy Geológia Vápencové pobrežie Slovinska Slovinsko, patriace do alpínskej orogenézy, má zložitú geologickú štruktúru. Na jeho území sa stretávajú tri tektonické mikroplatne, ktorých pohyb vytvára v oblasti časté zemetrasenia. Zo západu zasahujú mohutné Alpy, z juhovýchodu Dinaridy a zo severovýchodu Panónska panva. Ich vzájomné pôsobenie i tlak vyvolaný protipohybom Eurázijskej a Africkej platne sú dôvodom skutočnosti, že toto územie patrí k seizmicky aktívnym. Najčastejšie otrasy postihujú alpskú, sávsku a dinársku oblasť, no najničivejšie bývajú otrasy na pobreží. Podľa historických záznamov sa tu vyskytlo viac ako 60 silných zemetrasení. Jedno z najničivejších sa vyskytlo v roku 1667, kedy bola zničená značná časť terajšieho Slovinska i vtedajšej Dubrovníckej republiky. V horských oblastiach sa nachádzajú dôležité ložiská rúd, predovšetkým železitých, olovnatých a zinočnatých. Ich ťažba a spracovanie však tvorí zanedbateľnú časť HDP. Celá oblasť je známa hojným výskytom minerálnych prameňov, ktorých časť je využívaná na liečebné či rekreačné účely. Kvalitu pôd ovplyvňuje kamenné podložie, čím prevažujú v horských oblastiach kyslé štrkové, piesočnaté a ílovité lesné, málo úrodné pôdy, na ktorých sú lesy a lúky. Kvalitnejšia pôda podhorských oblastí a riečnych nív je využívaná na pestovanie menej náročných plodín a pastviny, pri priaznivých klimatických podmienkach sa kvalitnejšie pôdy osádzajú viničom a ovocnými sadmi. Najúrodnejšia pôda a na ňu naviazané poľnohospodárstvo je predovšetkým vo východnej, nížinatej časti Slovinska. Červenkastá a tehlovohnedá, zväčša kamenistá pôda, je typická pre pobrežnú stredomorskú oblasť.
|
Geografia Slovinska
|
561463
|
Vodstvo Rieky Slovinsko má približne jadranského pobrežia, no napriek prímorskej polohe patrí až 80 % rozlohy krajiny do úmoria Čierneho mora. Mimo neveľkého územia na západe krajiny odvádzajú vodné toky prebytkovú vodu do prítokov Dunaja. Severom územia preteká rieka Mura (tvorí prirodzenú hranicu s Maďarskom) a Dráva, strednú časť odvodňuje Sáva a južnú Kolpa, ktoré smerujú východným smerom do Chorvátska a k mohutnému Dunaju. V západnej časti dominuje rieka Soča, smerujúca južným smerom cez Taliansko do Jadranu. Riečna sieť Slovinska ;Najdlhšie rieky: Sáva – , povodie 10 872 km² Dráva – , povodie 3 489 km² Savinja – , povodie 1 848 km² Soča – , povodie 1 576 km² Krka – , povodie 2 353 km² Dravinja – , povodie 817 km² Ledava – , povodie 675 km² Pesnica – , povodie 539 km² Idrjica – , povodie 598 km² Ščavnica – , povodie 288 km² Jazerá Bohinjsko jezero Vodné plochy sú zastúpené od jazier lužných lesov v povodí veľkých riek v severovýchodnej časti, cez krasové jazerá až po vysokohorské plesá ľadovcového pôvodu v Júlskych Alpách. Vrátane umelo vytvorených vodných plôch ich je v Slovinsku celkovo 321. Rozlohou najväčšími sú Ptujsko jezero (346 ha) a Bohinjsko jezero (318 ha), hoci v čase záplav je najrozľahlejším Cerknické jezero, dosahujúce dočasne vodnú plochu až 2500 ha. To však v letných na zrážky chudobných mesiacoch takmer vysychá a zaberá len zlomok tejto plochy. Minerálne pramene Krajina je bohatá na termálne pramene a minerálne vody, využívané na pitie i liečebné účely. Najznámejšie sú minerálne pramene Radenci (tzv. Radenska), Rogaška Slatina, Očeslavska Slatina, Ivanjševska Slatina, Kralova Slatina, Slatina v Ravnu a Železova voda pod Olševo. Slovinské termálne vody sú využívané tiež na rehabilitáciu pohybového aparátu, nervového systému a stavov po úrazoch a operáciách pohybového aparátu. Termálne vody sa využívajú aj na športové a rekreačné účely. Najznámejšie termálne pramene sú Laško, Lendava, Moravske Toplice, Dobrna, Čatež, Dolenjske Toplice, Olimia, Ptuj, Radenci, Rogaška, Šmarješke Toplice, Topolšica a Zreče.
|
Geografia Slovinska
|
3245
|
Pozri aj Zoznam miest v Slovinsku
|
Slovinsko
|
3236
|
Introduction Slovinsko (slov. Slovenija ), dlhý tvar Slovinská republika (slov. Republika Slovenija ), je štát nachádzajúci sa v Európe na križovatke hlavných európskych kultúrnych a obchodných ciest. Hraničí na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom, na juhovýchode s Chorvátskom a na juhozápade s Jadranským morom. Slovinsko má rozlohu 20 271 km2 a 2 095 036 obyvateľov. Je jedným z bývalých štátov Juhoslávie. Je to parlamentná republika, a je členom Európskej únie, Spojených národov a NATO. Hlavným a najväčším mestom je Ľubľana. Slovinsko má prevažne hornatý terén s prevažne kontinentálnym podnebím, s výnimkou Slovinského prímoria, ktoré má stredozemné podnebie, a Júlskych Álp na severozápade, ktoré majú alpské podnebie. Zároveň sa na území Slovinska stretávajú Dináre a Panónska nížina. Je to krajina, ktorá sa vyznačuje významnou biologickou diverzitou, je jednou z najbohatších na vodu v Európe s hustou riečnou sieťou, bohatým vodným systémom a významnými krasovými podzemnými tokmi. Viac ako polovica územia je pokrytá lesmi. Ľudské osídlenie Slovinska je roztrúsené a nerovnomerné. Slovinsko bolo historicky križovatkou slovanských, germánskych a románskych jazykov a kultúr. Hoci populácia nie je úplne homogénna, väčšinu tvoria Slovinci. Juhoslovanský jazyk slovinčina je úradným jazykom v celej krajine. Slovinsko je do značnej miery sekularizovanou krajinou, ale jeho kultúru a identitu významne ovplyvnili katolicizmus a luteránstvo. Ekonomika Slovinska je malá, otvorená a orientovaná na vývoz, a preto je silne ovplyvnená podmienkami ekonomík vyvážajúcich partnerov. Platí to najmä pre Nemecko, najväčšieho obchodného partnera Slovinska. Podobne ako väčšina vyspelého sveta bolo Slovinsko vážne zasiahnuté krízou eurozóny, ktorá sa začala v roku 2009, ale začala sa zotavovať v roku 2014. Hlavnou ekonomickou hnacou silou krajiny je odvetvie služieb, po ktorom nasleduje výroba a stavebníctvo. Historicky bolo územie Slovinska súčasťou mnohých rôznych štátov, ako napríklad: Rímska ríša, Byzantská ríša, Karolínska ríša, Svätá rímska ríša, Uhorsko, Benátska republika, Rakúske cisárstvo a Rakúsko-Uhorsko. V októbri 1918 vznikol štát Slovincov, Chorvátov a Srbov. V decembri 1918 sa zlúčili so Srbským kráľovstvom do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (v roku 1929 premenované na Juhoslovanské kráľovstvo). Počas druhej svetovej vojny (1939 - 1945) okupovalo Nemecko, Taliansko a Maďarsko územia zahŕňajúce dnešné Slovinsko. V roku 1945 sa Slovinsko stalo zakladajúcim členom Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky, premenovanej v roku 1963 na Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku. V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bol tento štát pôvodne spojencom východného bloku, ale z dôvodu rozdelenia Tita a Stalina v roku 1948 nikdy nepodpísalo Varšavskú zmluvu a v roku 1961 sa stalo jedným zo zakladateľov hnutia nezúčastnených krajín. V júni 1991, po zavedení viacstrannej zastupiteľskej demokracie, sa Slovinsko stalo prvou republikou, ktorá sa oddelila od Juhoslávie a stala sa nezávislým suverénnym štátom. V roku 2004 vstúpilo do NATO a Európskej únie; v roku 2007 sa stalo prvou predtým komunistickou krajinou, ktorá vstúpila do eurozóny; a v roku 2010 sa pripojilo k OECD, globálnej asociácii rozvinutých krajín s vysokými príjmami. Slovinsko je vysoko rozvinutá krajina s vysokými príjmami s veľmi vysokým indexom ľudského rozvoja. Je na 12. mieste v indexe ľudského rozvoja upraveného o nerovnosť. 15. mája 2020 sa Slovinsko stalo prvou európskou krajinou, ktorá vyhlásila ukončenie pandémie COVID-19. Francúzska automobilka Renault prepustila Slovinských pracovníkov v závode v dôsledku pandémie.
|
Slovinsko
|
561459
|
Podnebie Klimatické oblasti a klimagrafy Slovinsko má prevažne mierne kontinentálne prechodné podnebie, typické pre Strednú Európu a striedajú sa tu štyri ročné obdobia. Oblasť mierneho klimatického pásma leží v prechodnej oblasti medzi vlhším oceánskym a suchým kontinentálnym podnebím. Klímu v krajine zásadným spôsobom ovplyvňujú blízke Alpy a Atlantický oceán so Stredozemným morom, pričom významným faktorom je aj nadmorská výška. Pokým na severozápade krajiny je alpské podnebie s množstvom zrážok, miernym letom a drsnou tuhou zimou, vo východnej časti Slovinska sú popri chladných zimách už letá horúce a zrážkovo menej bohaté. Pobrežná oblasť, ovplyvnená blízkym morom, má už subtropické podnebie s miernymi zimami a horúcim letom. Pre územie Slovinska sú tak charakteristické veľké teplotné rozdiely v rámci roka; pokým priemerná teplota v júli dosahuje 23°C, v januári klesá na –1°C. V jadranskom prímorí sa výraznejšie presadzuje vplyv teplotnej zotrvačnosti vodnej masy, čím zimné mesiace na pobreží bývajú o poznanie teplejšie a daždivejšie, než vo vnútrozemí. Jar prichádza pomerne skoro, jeseň býva prevažne slnečná a teplá až do konca októbra, kedy sa aj teplota vody stále pohybuje až do 19°C. V tejto najteplejšej časti krajiny dosahujú priemerné teploty v júli 27°C a teplota vody presahuje 23°C. Zrážkovo bohaté bývajú marec a apríl v jarných a október a november v jesenných mesiacoch. Prevažuje smer vetra od pobrežia do vnútrozemia (vietor južných smerov), pričom aj v tejto časti Jadranu sa vyskytuje bóra, silný (severný) vietor, vanúci z pevniny nad more a prinášajúci ochladenie. Dosahuje silu orkánu a spôsobuje výrazné materiálne škody. Obdobným, no nie tak ničivým je „jugo“, prinášajúci výrazné zrážky a vietor južných smerov. Oteplenie prináša tzv. „zmorac“ a predovšetkým v chladnejšej časti roka vanúci alpský fön, zvyšujúci teplotu najmä v horských oblastiach. Rôznorodé sú i zrážky, ktorých ročné úhrny sa pohybujú od 800 mm vo východne situovaných oblastiach Panónskej panvy, po cca 2500 mm v horských oblastiach Júlskych Álp. Množstvo zrážok sa môže medziročne značne líšiť a vyskytujú sa suché a výrazne vlhké periódy, spôsobujúce rozsiahle povodne. V zimných mesiacoch nie je nezvyčajné, ak v alpskej oblasti napadne za niekoľko hodín i viac ako 1 meter snehu a celková snehová pokrývka (napr. v horskej stanici Kredarica ()) presahuje 3 metre. Klimatické oblasti ;V krajine rozlišujeme 5 klimatických oblastí: (viď mapka) tundra (ET) v najvyšších polohách hôr subpolárna oblasť (Dfc) v horských polohách nad hranicou lesa kontinentálna oblasť (Dfb) v pohoriach oceánska oblasť (Cfb) na väčšine územia Slovinska vlhká subtropická oblasť (Cfa) na pobreží ; Podnebie možno rozdeliť do 3 hlavných skupín sub-stredomorské podnebie – zaberá juhozápadné Slovinsko, od pobrežia po dinárske krasové plošiny; je najteplejšie a najmiernejšie podnebie, ovplyvnené blízkym morom, ktoré zmierňuje zimu i letné horúčavy. Oproti stredomorskej klíme má vyššie zrážky a nižšie teploty. mierne kontinentálne podnebie – je typické pre väčšinu Slovinska a prináša chladné zimy a pomerne horúce letá. alpské podnebie – sa vyskytuje v horských oblastiach krajiny a prináša výrazne vlhké počasie a nízke teploty. Značnú časť roka sa tu vyskytujú zrážky vo forme snehu. Rekordy Teplotné extrémy v Slovinsku dosahujú rozpätie takmer 90°C; minimálna zaznamenaná teplota klesla na stanici Komna (pri Bohinjskom jezere pod Triglavom) 9. januára 2009 na -49,1 °C a teplotné maximum dosiahlo 8. augusta 2013 v Cerklje ob Krki (v údolí Sávy na východe krajiny) 40,8 °C. Najvyšší denný úhrn zrážok bol zaznamenaný v oblasti Posočje na západe krajiny, kde ich za 24 hodín spadlo 423 mm. ;Počasie v meste Ľubľana
|
Geografia Slovinska
|
91566
|
Dejiny Ich predkovia prišli na dnešné územia v 2. pol. 6. storočia. Ich pôvodné územie pokrývalo aj dnešné východné Rakúsko (až po Dunaj) a ďalšie alpské údolia (tzv. alpskí Slovania). Vo 8. storočí ich územie ovládli Bavori, neskoršie Franská ríša. Archeologickým prejavom Slovincov v 9.-10. storočí bola tzv. karantánska kultúra (köttlašská kultúra). Slovinci boli v priebehu dejín z veľkej časti germanizovaní, zostali len Slovinci v dnešnom Slovinsku a menšiny najmä v Rakúsku a Maďarsku.
|
Slovinci
|
3237
|
Etymológia Názov Slovinsko znamená „Slovanská krajina“ v slovinčine a iných juhoslovanských jazykoch. Ide teda o príbuzne slovo ako Slavónsko, Slovensko a Slovania. Etymológia samotného Slav zostáva neistá. +Oficiálne názvy Dátum Názov 1945 - 1946 Federálne Slovinsko 1946 - 1963 Slovinská ľudová republika 1963 - 1990 Slovinská socialistická republika 1990 - súčasnosť Slovinská republika
|
Slovinsko
|
3241
|
Ekonomika Súbor:Eurozone.svg|náhľad|Od roku 2007 je Slovinsko súčasťou eurozóny (tmavomodrá). Slovinsko má rozvinutú ekonomiku a je na obyvateľa najbohatšou slovanskou krajinou podľa nominálneho HDP a druhou najbohatšou podľa HDP (PPP) za Českom. Slovinsko patrí tiež medzi svetové ekonomiky z hľadiska ľudského kapitálu. Slovinsko bolo začiatkom roku 2007 prvým novým členom, ktorý zaviedol euro ako svoju menu a nahradil toliar. Od roku 2010 je členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Medzi jednotlivými regiónmi existuje veľký rozdiel v prosperite. Ekonomicky najbohatšími regiónmi sú regióny Strednoslovinska, ktoré zahŕňajú hlavné mesto Ľubľana a regióny západného Slovinska, ako sú Gorický región a Pobrežno-krasový región , zatiaľ čo najchudobnejšími regiónmi sú Pomurský región, Zasávsky región a Vnútornokraňsko-krasový región . Ekonomický rast Pomer pôžičiek a vkladov v Slovinsku podľa rokov - vrátane obdobia rozmachu 2005 až 2008. V rokoch 2004 až 2006 vzrástla ekonomika v Slovinsku v priemere o takmer 5% ročne; v roku 2007 sa zvýšila o takmer 7%. Nárast rastu bol podporený dlhmi, najmä medzi firmami a najmä v stavebníctve. Finančná kríza v rokoch 2007 až 2010 a dlhová kríza v eurozóne mali významný vplyv na domácu ekonomiku. V roku 2009 sa slovinský HDP na obyvateľa znížil o 8%, čo je najväčší pokles v Európskej únii po pobaltských krajinách a Fínsku. Zvyšujúcim sa zaťažením slovinskej ekonomiky je jej rýchlo starnúca populácia. V auguste 2012 dosiahla medziročná redukcia 0,8%, v prvom štvrťroku však došlo k rastu o 0,2% (v porovnaní s predchádzajúcim štvrťrokom po úprave údajov podľa ročných období a pracovných dní). Medziročný pokles bol spôsobený poklesom domácej spotreby a spomalením rastu vývozu. Pokles domácej spotreby sa pripisuje fiškálnej úspore, zmrazeniu rozpočtových výdavkov v posledných mesiacoch roku 2011, zlyhaniu úsilia o vykonávanie hospodárskych reforiem, nevhodnému financovaniu a zníženiu vývozu. V dôsledku účinkov krízy sa v roku 2013 očakávalo, že z fondov EÚ bude musieť dostať pomoc niekoľko bánk, avšak potrebný kapitál bola krajina schopná pokryť z vlastných zdrojov. Fiškálne opatrenia a právne predpisy zamerané na zníženie výdavkov, ako aj niekoľko privatizácií, od roku 2014 podporili oživenie ekonomiky. Reálna miera ekonomického rastu bola v roku 2016 na úrovni 2,5% a v roku 2017 sa zrýchlila na 5%. Stavebníctvo zaznamenalo nedávno nárast a očakáva sa, že odvetvie cestovného ruchu bude mať neustále rastúci počet. Národný dlh Celkový štátny dlh Slovinska sa počas veľkej recesie výrazne zvýšil a od roku 2019 klesal; na konci roku 2018 predstavoval 32,223 miliárd €, čo je 70% HDP. Služby a priemysel Grafické zobrazenie vývozu slovinských výrobkov do 28 farebne označených kategórií Takmer dve tretiny ľudí sú zamestnaných v službách a viac ako tretina v priemysle a stavebníctve. Slovinsko využíva výhody vzdelanej pracovnej sily, dobre rozvinutej infraštruktúry a svojej polohy na križovatke hlavných obchodných ciest. Úroveň priamych zahraničných investícií (PZI) na obyvateľa v Slovinsku je jednou z najnižších v EÚ a produktivita práce a konkurencieschopnosť slovinskej ekonomiky sú stále výrazne pod priemerom EÚ. Dane sú relatívne vysoké, trh práce vnímajú obchodné záujmy ako nepružné a priemyselné odvetvia strácajú predaj v Číne, Indii a inde. Vysoká miera otvorenosti spôsobuje, že Slovinsko je mimoriadne citlivé na ekonomické podmienky svojich hlavných obchodných partnerov a zmeny v medzinárodnej cenovej konkurencieschopnosti. Hlavnými priemyselnými odvetviami sú motorové vozidlá, elektrické a elektronické zariadenia, stroje, farmaceutika a palivá. Medzi hlavné slovinské spoločnosti pôsobiace v Slovinsku patria výrobca domácich spotrebičov Gorenje, farmaceutické spoločnosti Krka a Lek (dcérska spoločnosť Novartis), ropná distribučná spoločnosť Petrol Group, distribučná spoločnosť GEN-I a Revoz, výrobná dcérska spoločnosť Renaultu. Energia V roku 2018 bola čistá výroba energie 12 262 GWh a spotreba 14 501 GWh. Vodné elektrárne vyrobili 4 421 GWh, tepelné elektrárne 4 049 GWh a jadrová elektráreň Krško vyrobila 2 742 GWh (50% podiel ide do Slovinska; ďalších 50% ide do Chorvátska kvôli spoločnému vlastníctvu). Domáca spotreba elektrickej energie bola pokrytá domácou produkciou 84,6%; percento klesá z roka na rok, čo znamená, že Slovinsko je stále viac závislé od dovozu elektriny. Stavba nového bloku tepelnej elektrárne Šoštanj s výkonom 600 MW bola na jeseň roku 2014 uvedená do prevádzky. Nová vodná elektráreň HE Krško s výkonom 39,5 MW bola dokončená v roku 2013 a odvtedy je najväčším samostatným výrobcom energie, ktorý predstavuje hrubú výrobu energie v roku 2018. V roku 2018 boli na rieke Sáva postavené vodné elektrárne Brežice s výkonom 41,5 MW a elektrárňa Mokrice s výkonom 30,5 MW. V roku 2030 sa plánuje dokončenie výstavby ďalších 10 vodných elektrární s kumulatívnou kapacitou 338 MW. V štádiu plánovania je veľká prečerpávacia vodná elektráreň Kozjak na rieke Dráva. Na konci roku 2018 bolo nainštalovaných najmenej 295 MWp fotovoltaických modulov a 31,4 MW bioplynových elektrární. Oproti roku 2017 prispeli obnoviteľné zdroje energie k celkovej spotrebe energie o 5,6 percentuálneho bodu viac. Existuje záujem pridať viac výroby v oblasti solárnych a veterných zdrojov energie (dotačné schémy zvyšujú ekonomickú uskutočniteľnosť), ale postupy urovnávania mikroklóbií si vyžadujú obrovské úsilie o efektívnosť tejto iniciatívy (dilema ochrany prírody a zariadení na výrobu energie). Cestovný ruch Súbor:Postojna (22206343750).jpg|náhľad|Postojnska jaskyňa Slovinsko ponúka turistom širokú škálu prírodných a kultúrnych za><<riadení. Rozvinuli sa rôzne formy cestovného ruchu. Gravitačná oblasť cestovného ruchu je značne veľká, turistický trh je však malý. Neexistoval rozsiahly cestovný ruch ani akútne environmentálne tlaky; v roku 2017 vyhlásil časopis National Geographic Traveller s Magazine Slovinsko za krajinu s najudržateľnejším cestovným ruchom na svete. Súbor:Panoramics of Piran 2015.jpg|vľavo|náhľad|Staré mesto Piran na slovinskom pobreží Hlavné mesto krajiny Ľubľana má mnoho významných barokových a viedenských secesných budov, s niekoľkými významnými dielami rodeného architekta Jožeho Plečnika a tiež jeho žiaka, architekta Eda Ravnikara. Na severozápadnom cípe krajiny ležia Júlske Alpy s jazerom Bled a údolím Soča, ako aj najvyšší vrchol národa, hora Triglav uprostred národného parku Triglav. Medzi ďalšie pohoria patria Kamnicko-Savinjské Alpy, Karavanky a Pohorje, ktoré sú obľúbené medzi lyžiarmi a turistami. Najznámejšími jaskyňami sú jaskyňa Postojna a jaskyne Škocjan zapísané na zozname UNESCO. Región Slovinskej Istrie sa stretáva s Jadranským morom, kde najdôležitejšou historickou pamiatkou je benátske gotické stredomorské mesto Piran, zatiaľ čo sídlo Portorož v lete láka davy ľudí. Súbor:Bled Overview.JPG|náhľad|233x233bod|Bledské jazero so svojím ostrovom Kopce okolo druhého najväčšieho slovinského mesta Maribor sú známe svojou výrobou vína. Severovýchodná časť krajiny je bohatá na kúpele, pričom v posledných dvoch desaťročiach rástol význam miest Rogaška Slatina, Radenci, Čatež ob Savi, Dobrna a Moravske Toplice. Medzi ďalšie obľúbené turistické destinácie patria historické mestá Ptuj a Škofja Loka a niekoľko hradov, ako napríklad Predjamský hrad. Medzi dôležité súčasti cestovného ruchu v Slovinsku patrí kongresová a hazardná turistika. Slovinsko je krajina s najvyšším percentuálnym podielom kasín na 1 000 obyvateľov v Európskej únii. Perla v Novej Gorici je najväčšie kasíno v regióne. Väčšina zahraničných turistov v Slovinsku pochádza z kľúčových európskych trhov: Talianska, Rakúska, Nemecka, Chorvátska, Beneluxu, Srbska, Ruska a Ukrajiny, po ktorých nasleduje Spojené kráľovstvo a Írsko. Európski turisti vytvárajú viac ako 90% turistického príjmu Slovinska. V roku 2016 bolo holandskou organizáciou Green Destinations vyhlásené za prvú ekologickú krajinu na svete. Po vyhlásení za najudržateľnejšiu krajinu v roku 2016 malo Slovinsko veľkú úlohu v ITB v Berlíne na podporu trvalo udržateľného cestovného ruchu. Doprava Súbor:Pendolino ETR 310.jpg|náhľad|Sklápací vlak Pendolino Od staroveku diktovala geografia dopravné trasy v Slovinsku. Pri rozvoji dopravných koridorov oblasti zohrávali úlohu významné pohoria, hlavné rieky a blízkosť Dunaja. Jednou z nedávnych zvláštnych výhod sú paneurópske dopravné koridory V (najrýchlejšie spojenie medzi severným Jadranom a strednou a východnou Európou) a X (spájajúce strednú Európu s Balkánom). To dáva Slovinsku osobitné postavenie v európskej sociálnej, hospodárskej a kultúrnej integrácii a reštrukturalizácii. alt= Cestná nákladná a osobná doprava predstavuje najväčšiu časť dopravy v Slovinsku s 80%. Osobné automobily sú omnoho obľúbenejšie ako verejná cestná osobná doprava, ktorá sa výrazne znížila. V porovnaní s priemerom Európskej únie má Slovinsko veľmi vysokú hustotu diaľníc. Diaľničný systém, ktorého výstavba sa po roku 1994 zrýchlila, Slovinsko pomaly, ale stabilne zmenilo na veľké súmestie. Ostatné štátne cesty sa rýchlo zhoršovali v dôsledku zanedbávania a celkového nárastu premávky. Existujúce slovinské železnice sú zastarané a nemôžu konkurovať diaľničnej sieti; čiastočne aj v dôsledku rozptýleného osídlenia obyvateľstva. Z tohto dôvodu a predpokladaného nárastu premávky cez prístav Koper, ktorý je predovšetkým vlakom, je druhá železničná trať na trase Koper-Divača v počiatočných fázach začatia výstavby. Vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov sa zanedbávala údržba a modernizácia slovinskej železničnej siete. V dôsledku zastaranej infraštruktúry sa podiel železničnej nákladnej dopravy v Slovinsku znížil. Železničná osobná doprava sa zotavuje po veľkom poklese z 90. rokov. Celoeurópske železničné koridory V a X a niekoľko ďalších významných európskych železničných tratí sa pretínajú v Slovinsku. Všetky medzinárodné tranzitné vlaky v Slovinsku prechádzajú železničným uzlom v Ľubľane. Súbor:Ljubljana airport 2017.jpg|náhľad|Letisko Joža Pučnika Ľubľana je najväčším medzinárodným letiskom v krajine Hlavným slovinským prístavom je prístav Koper. Je to najväčší prístav na severnom Jadrane z hľadiska kontajnerovej dopravy s takmer 590 000 TEU ročne a smeruje do všetkých hlavných svetových prístavov. Je to omnoho bližšie k cieľom východne od Suezského prieplavu ako k prístavom v severnej Európe. Okrem toho sa námorná osobná doprava väčšinou uskutočňuje v Koperi. Dva menšie prístavy používané na medzinárodnú osobnú a nákladnú dopravu sa nachádzajú v Izole a Pirane. Osobná preprava sa uskutočňuje hlavne s Talianskom a Chorvátskom. Splošna plovba, jediná slovinská lodná spoločnosť, prepravuje náklad a je aktívna iba v zahraničných prístavoch. Letecká doprava v Slovinsku je pomerne nízka, od roku 1991 sa však výrazne zvýšila. Z troch medzinárodných letísk v Slovinsku je letisko Joža Pučnika Ľubľana v strednom Slovinsku najrušnejšie a má spojenie s mnohými významnými európskymi destináciami. Letisko Edvarda Rusjana Maribor sa nachádza vo východnej časti krajiny a letisko Portorož v západnej časti. Štátna spoločnosť Adria Airways je najväčšou slovinskou leteckou spoločnosťou; v roku 2019 však vyhlásila bankrot a ukončila operácie. Od roku 2003 vstúpilo na trh niekoľko nových dopravcov, najmä nízkonákladové letecké spoločnosti. Jediným slovinským vojenským letiskom je letecká základňa Cerklje ob Krki v juhozápadnej časti krajiny. V Slovinsku je tiež 12 verejných letísk.
|
Slovinsko
|
560083
|
Introduction Chorvátske kráľovstvo (, ) bol stredoveký štátny útvar na Balkáne existujúci v rokoch 924/9251102/1918. Kráľovstvo vzniklo povýšením Chorvátskeho kniežatstva za vlády Tomislava I. Mocenské maximá kráľovstvo následne dosiahlo za vlád Štefana Držislava a Petra Krešimíra IV. Po tom, čo v roku 1091 vymrel chorvátsky kráľovský rod Trpimírovcov sa o moc v krajine snažili uhorskí Arpádovci. Uhorský kráľ Koloman v roku 1097 v bitke pri Petrovej gore porazil zvoleného kráľa Petra Svačića a následne v roku 1102 pripojil Chorvátsko k Uhorsku. Podľa jednej historickej tradície sa tak stalo na základe dohody ( pacta conventa ), iné názory hovoria o anexii územia. Definitívny zánik Chorvátskeho kráľovstva následne prišiel až v roku 1918 spolu so zánikom Rakúsko-Uhorska.
|
Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)
|
6072
|
Dejiny Pozri aj: Dejiny Juhoslávie, Vojna v Chorvátsku starovek: územie Chorvátska je osídlené ilýrskymi a keltskými kmeňmi 1. storočie5. storočie: prevažne súčasťou Rímskej ríše 6. storočie9. storočie: dalmátske mestá súčasťou Byzantskej ríše, vznik Chorvátskeho kniežatstva, franský vplyv 6.7. storočie: osídľovanie Slovanmi (žijú tu dodnes) a Avarmi (vyhynuli v 9. stor.) 8. storočie: Slovanov a Avarov si podmanila Východofranská ríša koniec 9. storočia11. storočie: samostatné Chorvátske kniežatstvo (neskôr od roku 924/925 Chorvátske kráľovstvo), časti Slavónska sú však súčasťou Uhorska 1091 a 11021918: súčasť Uhorska, Dalmácia však sčasti prešla iným vývojom (pozri nižšie) 14. storočie1797: Dalmácia prevažne pod kontrolou Benátskej republiky od 15. storočia: sústavne napádané Turkami (Osmanskou ríšou), ktorí koncom 16. storočia skoro celú krajinu obsadili (neobsadený západ patril k tzv. Kráľovskému Uhorsku, ktorého jadro tvorilo Slovinsko, neobsadená Dalmácia Benátskou republikou a Dubrovnícka republika) pred 1700: vytlačenie Turkov 17971918: Dalmácia súčasťou Rakúska (s výnimkou rokov 18051814, keď bola Napoleonom pripojená k Francúzsku) prvá polovica 19. storočia: sformovali sa chorvátske národné hnutia, požadujúce plnú autonómiu Chorvátska a vystupujúce s programom jazykového, kultúrneho a politického zjednotenia južných Slovanov (ilyrizmus) 18481849: v čase revolúcie narazili národné požiadavky Chorvátov na maďarizačnú politiku uhorskej revolučnej vlády, v dôsledku čoho sa chorvátska politická reprezentácia (na čele s bánom J. Jelačičom) postavila na stranu Habsburgovcov (Rakúska) a pomáhala jej potlačiť revolúciu vo Viedni a v Maďarsku 18671918: Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 patrí vlastné Chorvátsko v rámci Rakúska-Uhorska spolu napr. so Slovenskom do Zalitavska; Dalmácia je súčasťou Predlitavska 18681918: vlastné Chorvátsko má na základe tzv. chorvátsko-uhorského vyrovnania (1868) čiastočnú vnútornú, cirkevnú, školskú a súdnu autonómiu v rámci (veľkého) Uhorska. Na čele Chorvátska stojí bán. koniec 19. stor.: V chorvátskom politickom tábore sa vytvorili dva smery; jeden juhoslovanský, usilujúci sa o spoluprácu a okrem iného aj o štátne politické zjednotenie všetkých južných Slovanov, a druhý (od 60-tych rokov 19. stor.) veľkochorvátsky, nacionalistický a ostro protisrbsky zameraný, žiadajúci vytvorenie tzv. Veľkého Chorvátska v rámci trialisticky prebudovaného Rakúsko-Uhorska. 1918: Keďže Prvá svetová vojna vytvorila podmienky pre víťazstvo juhoslovanského, protihabsburského smeru, stalo sa 1. decembra 1918 vlastné Chorvátsko a Dalmácia súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. 19391941: V rámci Juhoslávie existuje autonómna chorvátska bánovina, zahŕňajúca aj Dalmáciu Mapa z roku 1941 19411945: Nezávislý štát Chorvátsko ( Nezavisna Država Hrvatska ), satelitný štát Nemecka vytvorený chorvátskymi fašistami po napadnutí Juhoslávie nemeckou, talianskou a maďarskou armádou v apríli 1941 na neobsadenom teritóriu 1945: Chorvátsko jednou zo zväzových republík Juhoslávie 1990: apríl: vo voľbách zvíťazila strana HDZ (Chorvátska demokratická jednota) Franja Tudjmana, ktorý bol menovaný predsedom štátneho predsedníctva (prezidentom) august: premenovanie na "Chorvátska republika" 19911995: občania sa v referende rozhodli o odpojení od Juhoslávie a 25. júna 1991 bola vyhlásená Chorvátska republika (krajinami sveta uznaná až v roku 1992), čo vyvolalo občiansku vojnu až do roku 1995 (pozri Dejiny Juhoslávie), v rámci ktorej Srbi obsadili východ, stred a stredozápad Chorvátska. Na tomto území vyhlásili nikým neuznaný štát: Republika srbská Krajina . Chorvátsko napokon v roku 1995 Srbov porazilo. Vojna zasadila ranu tunajšiemu cestovnému ruchu, ale v súčasnosti je Chorvátsko druhá najvyspelejšia krajina bývalej Juhoslávie. 1997: autoritatívny Tudjman bol opäť zvolený za prezidenta 1999: zomrel Tudjman a krajina prešla od roku 2000 liberálnymi reformami 2004: Chorvátsko sa stalo oficiálnym kandidátom na členstvo v EU 1. apríl 2009: Chorvátsko sa stalo členom NATO 1. júl 2013: Chorvátsko sa stalo 28. členom Európskej únie 1. január 2023: Chorvátsko sa stalo členom eurozóny a členom Schengenu
|
Chorvátsko
|
6070
|
Introduction Chorvátsko (), dlhý tvar Chorvátska republika , je juhoeurópsky a stredomorský štát na brehu Jadranského mora. Kedysi patrilo monarchii Habsburgovcov, neskôr tvorilo nesúčasť Juhoslávie. Nezávislosť získalo v roku 1991.
|
Chorvátsko
|
150960
|
Prvá a druhá svetová vojna right Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Chorvátsko (okrem Istrie, Rijeky a Zadaru – tie pripadli Taliansku) stalo 1. decembra 1918 súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Počiatočná snaha o zblíženie s Francúzskom a štátmi Malej dohody (Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia) bola v 30. rokoch vystriedaná viazaním sa na nacistické Nemecko, Rumunsko a Bulharsko. Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do Juhoslávie. Chorvátsko vyhlásilo samostatný štát NDH (Nezavisna država Hrvatska), do ktorého patrilo aj územie Bosny. Na čele tohto nacistického Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelić, ktorý mal titul vodca (poglavnik). Zvyšok územia Juhoslávie okupovali Nemci, Taliani, Bulhari a Maďari. Mladistvý kráľ ušiel do exilu do Londýna. Jeho prívrženci v krajine spolupracovali s okupantmi. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom.
|
Dejiny Chorvátska
|
464269
|
Dôvod V roku 1990 sa po vyhlásení chorvátskej nezávislosti etnické nepokoje len vyostrili. JNA skonfiškovala zbrane chorvátskej Teritoriálnej Obrany ( Teritorijalna obrana – TO ), aby minimalizovali odpor. 17. augusta nepokoje vyústili v otvorenú vzburu chorvátskych Srbov v oblastiach obývaných prevažne Srbmi, hlavne v oblasti Dalmácie, v okolí mesta Knin, oblastí Liky, Kordunu, Banoviny a východného Chorvátska. Ako odpoveď na chorvátsku nezávislosť pod vedením nového chorvátskeho prezidenta Franja Tuđmana Milan Babić, zubár z Kninu, a náčelník Kninskej polície, Milan Martić, založili SAO Krajina, štát vytvorený na oblastiach v Chorvátsku obývanej Srbmi. Začiatkom roka 1991 Chorvátsko nemalo prakticky žiadnu armádu. Jediné, čo predstavovalo brannú moc Chorvátska bola polícia v počte približne 20 000 ľudí. Najsilnejšie zložky polície, stávajúce približne z 3 000 mužov boli rozdelené do 12 bataliónov, pripomínajúcich vojenskú organizáciu. Približne 10 000 mužov bolo rozdelených do 16 bataliónov a 10 čát vyzbrojených ťažšími zbraňami. Plitvické jazerá a ich okolie obývané Srbmi taktiež patrili do SAO Krajina. 28. marca polícia SAO Krajina začala vyzbrojovať civilistov a odstraňovať chorvátske znaky z administratívnych budov v národnom parku Plitvické jazerá. Srbské jednotky, ktoré kontrolovali Plitvické jazerá boli v zložení približne 100 mužov. Oblasť bola len riedko obývaná. Stala sa však strategickým miestom, pretože komunikácie, prechádzajúce cez túto oblasť, spájali oblasti Lika a Banovina, ktoré boli taktiež obývané Srbmi.
|
Incident na Plitvických jazerách
|
6073
|
Obyvateľstvo Podľa sčítania ľudu z roku 2001 v Chorvátsku žije 4 437 460 obyvateľov, z toho je 2 301 560 žien a 2 135 900 mužov. Priemerný vek je 39,3 (muži 37,5, ženy 41,0). Priemerná dĺžka života je 75 rokov, gramotných je 98.5% obyvateľov. Priemerný ročný prírastok obyvateľstva: 0,40 % v roku 1992 (z 0,82 % v r. 1948). Národnostné zloženie vpravo V roku 2001: Chorváti 89,63 % Srbi 4,54 % Bosniaci 0,47 % Taliani 0,44 % Maďari 0,37 % Albánci 0,34 % Slovinci 0,30 % Česi 0,24 % Rusi 0.1 % Náboženské zloženie Rímskokatolícka cirkev 86,83 % Pravoslávna cirkev 4,40 % Moslimovia 1,30 %
|
Chorvátsko
|
491645
|
Územnosprávne rozdelenie Chorvátsko je územno-správne rozdelené do 21 žúp („županija“), vrátane samostatného územia hlavného mesta Záhreb. Každá župa má svoj vlastný snem ( županijska skupština ), ktorý volí vládu župy (župana a max. 12 podžupanov), schvaľuje ročný rozpočet, rozhoduje o majetku župy a podobne. Chorvátske župy Chorvátske župy Chorvátsko sa delí na týchto 20 žúp: Bjelovarsko-bilogorská župa Brodsko-posávska župa Dubrovnícko-neretvianska župa Istrijská župa Karlovecká župa Koprivnicko-križevatská župa Krapinsko-zagorská župa Licko-senjská župa Medzimurská župa Osijecko-baranjská župa Požecko-slavónska župa Prímorsko-gorskokotarská župa Sisacko-moslavinská župa Splitsko-dalmatínska župa Šibenicko-kninská župa Varaždínska župa Viroviticko-podrávska župa Vukovarsko-sriemska župa Zadarská župa Záhrebská župa Hlavné mesto Záhreb Najväčšie mestá Chorvátska ZagrebZáhreb SplitSplit RijekaRijeka OsijekOsijek Poradie Mesto Župa Počet obyv. ZadarZadar PulaPula Slavonski BrodSlavonski Brod VinkovciVinkovci 1 Záhreb Záhreb 688 163 2 Split Splitsko-dalmatínska župa 167 121 3 Rijeka Prímorsko-gorskokotarská župa 128 314 4 Osijek Osijecko-baranjská župa 83 104 5 Zadar Zadarská župa 71 471 6 Pula Istrijská župa 57 460 7 Slavonski Brod Brodsko-posávska župa 53 531 8 Karlovac Karlovecká župa 46 833 9 Varaždin Varaždínska župa 38 839 10 Šibenik Šibenicko-kninská župa 34 302 11 Sisak Sisacko-moslavinská župa 33 332 12 Vinkovci Vukovarsko-sriemska župa 32 032 13 Velika Gorica Záhrebská župa 31 553 14 Dubrovnik Dubrovnícko-neretvianska župa 28 434 15 Bjelovar Bjelovarsko-bilogorská župa 27 024 16 Vukovar Vukovarsko-sriemska župa 26 486 17 Koprivnica Koprivnicko-križevatská župa 23 955 18 Solin Splitsko-dalmatínska župa 20 212 19 Zaprešić Záhrebská župa 19 644 20 Požega Požecko-slavónska župa 19 506
|
Geografia Chorvátska
|
491641
|
Poloha a rozloha Poloha krajiny v Európe Chorvátsko je prímorský štát, nachádzajúci sa na západnom Balkáne, na rozhraní strednej a južnej Európy na severnej a východnej pologuli. Má tvar písmena „C“, obopínajúceho susednú Bosnu a Hercegovinu. Rozprestiera sa v severojužnom smere od nížin Panónskej panvy cez Dináre až po Jadranské more (najväčšia vzdialenosť je 490 km) a v západovýchodnom smere od Istrie po Dunaj (najväčšia vzdialenosť je 464 km). Ku Chorvátsku prináleží aj 1185 ostrovov v Jadranskom mori s celkovou rozlohou Krajinu tvoria historické oblasti Slavónsko vo východnej časti, Centrálne Chorvátsko s hlavným mestom Záhreb, Istria v západnej časti a pobrežná Dalmácia. Štátne hranice Chorvátsko má spoločné hranice so 6 štátmi: na severozápade so Slovinskom, na severovýchode s Maďarskom, na východe so Srbskom a Bosnou a Hercegovinou a na juhovýchode s Čiernou Horou. S Talianskom má krajina námornú hranicu v Jadranskom mori. Celková dĺžka hraníc je , pričom ich veľkú časť tvoria rieky (Mura, Dráva, Una, Sáva, Dunaj a i.) a horské hrebene. Dĺžka pobrežia pevniny je vzhľadom na veľkú členitosť až 1777 km a pobrežie ostrovov dosahuje ďalších 4058 km. ;Hranice : : : : : Rozloha Rozloha Chorvátska predstavuje 54 542 km², čo krajinu radí na 23. miesto v Európe a 123. miesto vo svete. Rozlohou podobná je susedná Bosna a Hercegovina. K celkovej rozlohe krajiny prináleží aj 31 067 km² vôd Jadranského mora a 1185 ostrovov s celkovou rozlohou Z tohto počtu je 718 ostrovov v konvenčnom zmysle, 389 útesov a 78 rifov. Zo 66 obývaných ostrovov je najväčší a zároveň najľudnatejší Krk (405,7 km² a cca 18 000 obyvateľov), nepatrne menší je Cres (405,2 km² a cca 3200 obyv.) a tretí je Brač (394,5 km² a cca 14 000 obyv.). Krajné body Krajné body Chorvátska Bod Názov Poloha Región Mapa Najsevernejší bod Žabnik Sveti Martin na Muri Medzimurská župa Najjužnejší bod Galijula súostrovie Palagruža Splitsko-dalmatínska župa Mys Oštra polostrov Prevlaka Dubrovnícko-neretvianska župa Najvýchodnejší bod Rađevac Ilok Vukovarsko-sriemska župa Najzápadnejší bod Mys Lako Umag Istria Najvyšší bod Sinjal Dinara Šibenicko-kninská župa Najnižší bod Jadranské more Stredozemné more - Mys Oštra je najjužnejší bod pevninskej časti, Galijula je najjužnejší bod územia. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 5° 57 urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za 24 minút.
|
Geografia Chorvátska
|
437186
|
Dejiny Štát vznikol v októbri 1929 premenovaním Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré vzniklo na konci roka 1918 v súvislosti s rozpadom Rakúsko-Uhorska. Na jeho čele stál rod Karađorđevićovcov. K premenovaniu došlo pár mesiacov po tom, ako kráľ v dôsledku národnostných nepokojov zrušil ústavu, rozpustil parlament, vyhlásil diktatúru a zmenil územnosprávne členenie z dovtedajších 32 oblastí na 9 bánovín. Na jeseň 1931 bola prijatá nová ústava, boli znovu vypísané voľby a obnovený parlament, ale postavenie panovníka zostalo silné a boli zakázané národné politické strany. Členenie na bánoviny bolo ponechané. V roku 1934 chorvátsky radikál spáchal atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra I. v Marseille. V nasledujúcich rokoch (1934 - 1941) nedospelého nového kráľa Petra II. zastupovala regentská rada. V rokoch 1935 až 1939 stál na čele juhoslovanskej vlády Milan Stojadinović, ktorý sa pokúšal o zblíženie s veľmocami Osi a zaviedol autoritatívnu vládu. Stojadinovićov nástupca Dragiš Cvetković sa dohodol s Chorvátmi a poskytol im v rámci Juhoslávie autonómiu, teda špeciálne postavenie. Prejavilo sa to aj na administratívnom členení: dovtedajšia Sávska bánovina a Prímorská bánovina (a niektoré ďalšie menšie susediace územia obývané prevažne Chorvátmi) boli zlúčené do jednej bánoviny nazvanej Chorvátska bánovina (veľmi približne na území dnešného Chorvátska). Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa štát stal obeťou agresie Nemecka a Talianska. 17. apríla Juhoslávia kapitulovala, jej územie bolo rozdelené medzi Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko, pričom Chorvátsko dostalo formálnu nezávislosť pod kontrolou Nemecka.
|
Juhoslovanské kráľovstvo
|
560084
|
Dejiny kráľovstva Historický kontext Slovanské kmene sa na územie Chorvátska dostali v 7. storočí, na miestne územie ich ako protiváhu Avarom mal pozvať byzantský cisár Hérakleios. Ako prvé boli prevažne osídlené kraje v severnej Dalmácii, odkiaľ sa postupne chorvátske osídlenie rozšírilo i po okolí. Na novo osídlenom území sa slovanské chorvátske kmene začali miesiť s pôvodným románskym (dalmátskym) obyvateľstvom, postupne prebiehala aj ich christianizácia. V ranom období spadalo územie pod rozličných cudzích vládcov a Chorvátske kniežatstvo nemalo ucelenú územnú podobu. Ako prvý vojvoda Chorvátov býva v historických prameňoch označovaný Trpimír (845864), zakladateľ rodu Trpimírovcov, samotné chorvátske panstvo je však staršie. Mocenský vývoj v Chorvátsku v tomto období bol premenlivý a o vplyv sa snažila ako Byzantská ríša, tak i Franská ríša, či Benátky, z cirkevného hľadiska následne i Pápežský štát. V Slavónii sa rozkladalo kniežatstvo panónskych Chorvátov prezývané aj Sávske kniežatstvo. V 10. storočí na Balkáne povstali nové mocenské prvkyUhorský štát s mocenským centrom v Panónii a Prvá bulharská ríša v juhovýchodnom Podunajsku. Práve Uhri okolo roku 900 obsadili Slavónsko a Bulhari dočasne obsadili Bosnu rozkladajúcu sa východne od vlastných chorvátskych zemí. V roku 910 sa chorvátskym kniežaťom stal Tomislav I., ktorý sa ukázal byť schopným vládcom. Po tom, čo boli Uhri zamestnaní bojmi s Bulharmi obsadil Slavóniu (niekdajšie Sávske kniežatstvo) a proti Bulharom hľadal pomoc u ich klasických nepriateľov, byzantských vládcov. Vznik kráľovstva Súbor:Papa_Ivan_X._Tomislav-dio_pisma26.gif|vľavo|náhľad|List pápeža Jána X., v ktorom tituluje Tomislava I. ako kráľa Chorvátov Súbor:Oton_Ivekovic,_Krunidba_kralja_Tomislava.jpg|vľavo|náhľad|Oton Ivekovic, Korunovácia kráľa Tomislava I. , olej na plátne, Nacionalni muzej moderne umjetnosti, Záhreb Vďaka dobrým vzťahom s pápežom bol Tomislav I. v roku 924 pápežom Jánom X. prehlásený za kráľa Chorvátov a podľa Dukljanskej legendy sa mala v roku 925 na zhromaždení všetkého ľudu ( saboru ) na Duvanjskom poli uskutočniť jeho korunovácia. Tomislavova moc bola uznaná aj Byzantskou ríšou, ktorá mu udelila titul prokonzula a potvrdila jeho zvrchovanosť nad dalmátskymi mestami a ostrovmi. Chorvátska moc v tomto období bola značná, aj keď počty uvádzané Konštantínom Porfyrogenétom sú zrejme prehnané (100 000 pešiakov a 60 000 jazdcov). Chorvátsku ochranu v tomto období prijali aj vládcovia v Červenom Chorvátsku (južná Dalmácia/Hercegovina) a tribút Chorvátom v tomto období platili aj Benátky. Spory o nadvládu nad západným Balkánom vyústili do vojny v roku 927 po tom, čo Tomislav prichýlil srbského princa Zacharija Pribislavljavića z Rašky, ktorý utiekol pred cárom Simeonom. Vo vojne s Bulharmi Chorváti vyhrali a narozdiel od srbských krajín si udržali nezávislosť. Hoci sú presné podmienky mieru neznáme, tak zrejme Chorvátsko získalo aj výhodnú hranicu na juhovýchode. Po Tomislavovej smrti moc krajiny čiastočne upadla a spod vplyvu Chorvátska sa vymanili Neretvania. Po Trpimírovi II. na panovnícky stolec zasadli Krešimír I. a Miroslav, ktorí museli o moc bojovať s prvým historicky doloženým bánom Pribinom, ktorý spravoval Krbavu, Liku a Gacku. Po nástupe maloletého kráľa Miroslava sa Pribina ujal vlády nad krajinou a z túžby po moci Miroslava dokonca zavraždil. Šľachta však Pribinu za kráľa neuznala a Miroslavov brat Michal Krešimír II. bána v boji porazil a zabil. O Krešimírovej vláde sa mnoho nevie, známa je však jeho žena Helena (Jelena), ktorá poskytla viacero donácií cirkvi. Okolo roku 960 sa územie Chorvátskeho kráľovstva rozšírilo o Bosnu. V tomto období sa o južné kraje začali zaujímať aj Uhri, ktorí boli po bitke na rieke Lech prinútení upustiť od svojich nájazdov na západ. Uhri obsadili Sriem i Slavóniu, ktoré boli výrazne vyľudnené, vlastné Chorvátsko v severnej Dalmácii však bolo od ich nájazdov ušetrené. Štefan Držislav a úpadok kráľovstva V roku 970 sa chorvátskym kráľom stal Štefan Držislav, ktorý sa po boku Bazila II. zúčastnil bojov s bulharským cárom Samuilom. Samuil bol mocným a ambicióznym panovníkom a najmä spočiatku mal nad Byzantskou ríšou zasiahnutou vnútornými problémami mocensky navrch. To sa prejavilo i na situácii v Chorvátsku, ktoré bez podpory nedokázalo zabrániť strate Bosny a vyplieneniu bohatých prístavných Zadaru, Kotoru a Dubrovníka Bulharmi. Byzantský cisár sa však chorvátskemu spojencovi za podporu odmenil kráľovskou korunou a Štefan Držislav tak bol v Biograde korunovaný za Kráľa Chorvátska a Dalmácie . V roku 990 získal aj vysoký byzantský titul patrikios a následne aj titul eparchos . Štefan Držislav sa v krajine pokúsil zaviesť model primogenitúry a už za svojho života za spoluvládcu určil svojho syna Svetoslava. Po jeho smrti v roku 995 sa však proti novému usporiadaniu postavili Svetoslavovi bratia Krešimír (neskôr vládol ako Krešimír III.) a Gojslav a v krajine vypukla interná vojna. Situáciu využili Benátky, ktoré Chorvátom najprv prestali platiť tribút, a následne zabrali dalmátske mestá a ostrovy. Svetoslav navyše musel do Benátok poslať svojho syna ako rukojemníka. Do sporov zasiahol aj Samuil, ktorý sa tiež postavil na stranu Svetoslavových bratov, a kráľ tak musel z krajiny utiecť, pravdepodobne do Uhorska. Po porážke Prvej bulharskej ríše (1018) sa do Chorvátka opäť rozšíril byzantský vplyv a krajina bola spojená s cisárskou mocou, hoci požívala väčšiu autonómiu ako ríšske provincie. Chorvátsky kráľ získal čestný titul patricija. Po tom, čo bol z Benátok vyhnaný rod Orseolovcov sa Krešimír III. v roku 1024 pokúsil znovu ovládnuť Dalmáciu, no záujem o ňu mala aj Byzantská ríša, takže Chorvátsko územie nezískalo. Spolu s rodom Orseolovcov sa do Uhorska dostal aj syn kráľa Svetoslava, ktorého uhorský kráľ v roku 1027 dosadil do Slavónskeho kniežatstva (aj Slavónsky banát), a územie voľne priviazal k Uhorsku. Krešimír III. sa pokúsil s Byzanciou rokovať o prinavrátení dalmátskeho územia Chorvátsku, avšak úspech nedosiahol. Po smrti byzantského cisára Romana III. byzantská moc na Balkáne zoslabla a syn Krešimíra III. Štefan I. sa pokúsil Dalmáciu získať násilne. Následné rokovania však nevyšli a Byzancia do Dalmácie poslala loďstvo. Situácia sa upokojila po tom, čo strany v roku 1045 uzavreli kompromisný mier, v ktorom Chorvátsko získalo časť pobrežia s výnimkou Zadaru, ktorý krátko po tom získali Benátky. 11. storočie Súbor:Zaruke_hrvatskog_kralja_Zvonimira_Celestin_Medović.JPG|náhľad|Mato Celestin Medović, Zásnuby kráľa Demetera Zvonimira , olej na plátne, pred rokom 1920, Hrvatski institut za povijest, Záhreb Nezávislosť Chorvátsko opätovne získalo za vlády Petra Krešimíra IV. v druhej polovici 11. storočia. Okolo roku 1060 pod svojou vládou znovu zjednotil Chorvátsko, Dalmáciu i Bosnu. V tomto období sa do dalmátskych miest stále viac a viac dostáva chorvátsky prvok a miestne románske obyvateľstvo sa asimiluje (slavonizuje). Krajina sa vnútorne rozčlenila okrem žúp aj na tri na menšie územné celky - bánoviny v Prímorí, Slavónii a pravdepodobne v Bosne. Ich charakter nie je úplne zrejmý, zrejme však šlo o jednotky podobné údelným kniežatstvám. Novou hrozbou pre krajinu sa v tomto období stávajú sicílski Normani, ktorí dobyli byzantské územia na juhu Talianska, a ktorí útočili aj na chorvátske územia. Normani na istý čas dokonca obsadili pás dalmátskeho pobrežia a časť vnútorného Chorvátska. Záver Krešimírovej vlády je preto nejasný, podľa niektorých názorov vládol spolu so slavónskym bánom Zvonimírom (vládol na území, ktoré pred tým obsadili Uhri, ide o neskoršieho kráľa Demetera Zvonimíra), iné názory za jeho spoluvládcu uvádzajú neistého vojvodu Štefana, snáď synovca Petra Krešimíra IV. Podľa prameňov sa mal v roku 1074 stať chorvátskym kráľom aj normanský gróf Amicus, ktorý dočasne ovládal minimálne časť územia s významnými chorvátskymi centrami. Podľa iných názorov zase v roku 10741075 v krajine vládol Peter Slavac z rodu Kačićov. V roku 1075 boli Normani z Jadranu vyhnaní vďaka Benátčanom a dóža Domenico Silvio sa následne ako dalmátsky vojvoda ujal vlády nad dalmátskymi mestami. V tomto období Chorvátsko znovu prišlo aj o Bosnu, ktorú následne získalo srbské kniežatstvo Zeta. O územie Chorvátska mali v tomto období záujem Uhorsko, i západné panstvá Svätej ríše rímskej. Ulrich I., vládca Istrijského a Kraňského markgrófstva, ktorý dostal od cisára ako léno na úkor Chorvátska časti Istrie a ostrovy Krk, Cres a Osor, kde vznikla dočasná Dalmátska marka. Po Ulrichovej smrti ale územie znovu pripadlo Chorvátsku. V roku 1075 sa na chorvátsky trón za pomoci uhorského kráľa Ladislava I. dostal Demeter Zvonimír, manžel Ladislavovej sestry Heleny, ktorý bol pravdepodobne potomkom bývalého kráľa Svetoslava. Zvonimírova vláda však bola chorvátskou šľachtou spochybňovaná, a aby si Zvonimír udržal moc, požiadal o korunováciu pápeža. Gregor VII., ktorý týmto aktom mohol výšiť prestíž pápežskej mocenskej náuky do Chorvátska vyslal legáta Gebiz(on)a, ktorý Zvonimíra v Soline korunoval, a na znak vazalského postavenia Chorvátska voči Pápežskému štátu mu odovzdal pápežskú korúhvu. Chorvátsko sa tak v boji o investitúru postavilo na stranu pápeža a pápežovi sa aj zaviazalo platiť ročný tribút 200 bezantov (daň svätého Petra). Ako spojenec pápeža Zvonimír následne viedol napr. lokálne spory s istrijským kniežaťom (vitézom) Vecelinom. Spory malo Chorvátsko v tomto období aj s Benátkami, ktoré si robili nároky na dalmátske mestá. V roku 1085 získali Benátky za pomoc byzantskému cisárovi Alexiovi I. proti Normanom zlatú bulu, ktorá im mimo iných výhod pririekla i právo na dalmátske mestá, a Benátky tak získali cenný argument pre boj proti Chorvátom. Záver Zvonimírovej vlády je nejasný a dodnes zostáva predmetom sporov. Po smrti pápeža Gregora VII. začal kráľ pravdepodobne hľadať spojencov v Byzancii, čím si však znepriatelil časť chorvátskej šľachty, a podľa legendy mal byť v roku 1089 na Kninskom poli zavraždený. Dukljanská kronika za príčinu Zvonimírovej vraždy zase pokladá kráľov úmysel zúčastniť sa svätej vojny, s čím nemali jeho vazali súhlasiť pre únavu krajiny po vojnách, táto verzia je však málo pravdepodobná. Podľa splitského historika Tomáša mal byť naopak Zvonimír posledným chorvátskym panovníkom, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, a k povstaniu teda nemuselo vôbec dôjsť. Zvonimír zomrel bezdetný (jeho jediný syn Radovan zomrel okolo roku 1083) a v roku 1089 sa tak moci ujal Štefan II. (podľa niektorých názorov vyššie spomínaný vojvoda Štefan), ktorý však vládol len do roku 1091. Spolu s kráľom Štefanom II. vymrel aj rod Trpimírovcov. Vznik personálnej únie Súbor:Pacta_Conventa_(Croatia).jpg|náhľad|Manuskript tzv. pacta conventa, opis údajnej dohody medzi chorvátskymi šľachticmi a uhorským kráľom zo 14. storočia, Maďarské národné múzeum, Budapešť Súbor:Oton_Ivekovic,_Smrt_kralja_Petra_Svacica_u_Gori_Gvozdu_1097_god.jpg|náhľad|Oton Ivekovic, Smrť kráľa Petra Svačića po bitke pri Petrovej gore , olej na plátne, 1894|vľavo Po smrti kráľa Štefana II. sa Helena, vdova po Demeterovi Zvonimírovi, obrátila so žiadosťou o pomoc na svojho brata, uhorského kráľa Ladislava I., ktorý obsadil časť slavónsku časť Chorvátskeho kráľovstva a požiadal pápeža o nárok na celé Chorvátsko. To sa však nepáčilo byzantskému cisárovi Alexiovi I., na ktorého sa obrátila časť dalmátskej šľachty. Alexios I. preto na Uhrov poštval nomádskych Kumánov, ktorí pred tým lúpili v Bulharsku. Ladislavovu prípadnú vládu v Chorvátsku zrejme pre zásah Alexia I. neposvätil ani pápež Urban II. a Uhorsku preto pripadla iba Slavónia, v ktorej Ladislav ponechal svojho brata Álmoša. Álmoša za svojho vládcu uznala iba časť šľachty a ďalšia časť zvolila za kráľa Petra Svačića. Okrem nich sa vlády v dalmácii pod taktovkou Byzancie ujal syn Normana Amica - Guifred. V roku 1095 zomrel uhorský kráľ Ladislav a Petrovi Svačićovi sa podarilo od Uhorska opätovne získať Slavóniu. Ladislavov nástupca Koloman však o Chorvátsko hodlal bojovať a po tom, čo si zaistil dobré vzťahy s pápežom i Normanmi v roku 1097 vtrhol do Chorvátska, a v bitke pri Petrovej gore (Bitka pri Gvozde) Chorvátov porazil a Petra Svačića zabil. Uhorské vojská následne obsadili hlavné sídelné mesto Knin i korunovačné mesto Biograd. Krátko po tom sa však Uhri pre konflikt s Kyjevskou Rusou a Kumánmi stiahli do Uhorska. V roku 1102 sa Koloman do Chorvátska vrátil znovu a pripojil Chorvátsko k Uhorsku na ďalších 700 rokov. Byzantská ríša viazaná organizovaním križiackej výpravy a bojmi na východe nemala ako zareagovať. Presné udalosti pripojenia sú predmetom sporov. Podľa legendy mala byť Kolomanova vláda dohodou ( pacta conventa , dohodnuté zmluvy) uznaná predstaviteľmi dvanástich chorvátskych rodov (či kmeňov) a výmenou za to im mali byť potvrdené všetky dovtedajšie privilégiá. V neskoršom období bola dohoda vykladaná ako zmluva chorvátskeho národa a uhorského panovníka, podľa ktorej Chorvátsko de iure nikdy nestratilo nezávislosť. Teória pacty conventy však býva historikmi často spochybňovaná, pretože nie je jednoznačne dokázaná (zachoval sa len údajný opis zo 14. storočia). Najmä v 19. storočí sa objavili aj úvahy o anexii kráľovstva a nie o vzniku personálnej únie na základe dohody.
|
Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)
|
598447
|
23. decembra 1990 sa v Slovinsku konalo referendum o nezávislosti. Referenda sa zúčastnilo 93% obyvateľov a až 95% sa vyjadrilo za nezávislosť. V apríli 1991 bolo jasné, že slovinský návrh na premenu Juhoslávie na konfederáciu nebude prijatý. 9. mája 1991 informoval slovinský parlament, že slovinská nezávislosť bude vyhlásená v súlade s výsledkami referenda najneskôr do 26. júna 1991.
Od mája 1991 boli pod vedením Lojze Peterleho zriaďované pracovné skupiny, ktoré prijali balíky opatrení potrebných na vyhlásenie nezávislosti. Už v apríli 1991 bola vytvorená taktika vedenia obrannej vojny - Slovinci mali obkľúčiť jednotky a kasárne Juhoslovanskej ľudovej armády v Slovinsku, zabrániť cestnými blokádami postupu JĽA z Chorvátska a aktívne bojovať tam, kde by mala slovinská Teritoriálna obrana vojenskú výhodu.
V Slovinsku boli umiestnené silné zložky JĽA. 8. marca 1991 slovinský parlament rozhodol, že brancov bude posielať len do jednotiek TO a polície. Začiatkom mája 1991 zvýšila JLA, na čele ktorej stáli v tej dobe dvaja Srbi, osem Chorvátov, dvaja Slovinci, dvaja Macedónci a jeden moslim, bojovú pohotovosť jednotiek v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne. Mobilizovala juhoslovanských záložných vojakov v zámienke účasti na cvičení "Zákopo". Cvičenie simulovalo napadnutie SFRJ zo strany Talianska a Rakúska.
|
Vojna v Slovinsku
|
3242
|
Demografia S počtom obyvateľov 101 na kilometer štvorcový sa Slovinsko zaraďuje medzi európske krajiny s nízkou hustotou obyvateľstva (v porovnaní so 402 obyvateľmi na km2 v Holandsku alebo 195 obyvateľmi na km2 v prípade Talianska). Štatistický región Vnútornokraňsko-krasový región má najnižšiu hustotu obyvateľstva, zatiaľ čo štatistický región Strednoslovinsko má najvyššiu. Slovinsko patrí medzi európske krajiny s najvýraznejším starnutím populácie, ktoré možno pripísať nízkej pôrodnosti a zvyšujúcej sa strednej dĺžke života. Takmer všetci slovinskí obyvatelia starší ako 64 rokov sú na dôchodku bez výrazného rozdielu medzi pohlaviami. Skupina v produktívnom veku sa napriek prisťahovalectvu zmenšuje. Návrh na zvýšenie veku odchodu do dôchodku zo súčasných 57 rokov pre ženy a 58 rokov pre mužov bol v referende v roku 2011 zamietnutý. Okrem toho je stále výrazný rozdiel medzi pohlaviami, pokiaľ ide o očakávanú dĺžku života. Celková miera pôrodnosti sa v roku 2014 odhadovala na 1,33 narodených detí/žien, čo je nižšia miera ako miera reprodukcie na úrovni 2,1. Väčšina detí sa rodí slobodným ženám (v roku 2016 bolo 58,6% všetkých narodených detí nemanželských). V roku 2018 bola priemerná dĺžka života 81,1 roka (muži 78,2 roka a ženy 84 rokov). V roku 2009 bola miera samovrážd v Slovinsku 22 ku 100 000 osôb ročne, čo z tohto hľadiska Slovinsko zaraďuje medzi najvyššie hodnotené európske krajiny. Od roku 2000 do roku 2010 sa však počet samovrážd znížila asi o 30%. Rozdiely medzi regiónmi a pohlaviami sú výrazné. Súbor:Population density in Slovenia.png|náhľad|300x300bod|Hustota obyvateľstva v Slovinsku podľa občín. Viditeľné sú štyri hlavné mestské oblasti: Ľubľana a Kranj (v strede), Maribor (severovýchod) a Slovinská Istria (juhozápad). Urbanizácia Podľa definície žije 65% až 79% ľudí v širších mestských oblastiach. Podľa definície OECD pre vidiecke oblasti nie je žiadny zo slovinských štatistických regiónov väčšinou urbanizovaný, čo znamená, že 15% alebo menej obyvateľstva žije vo vidieckych komunitách. Podľa tejto definície sú štatistické regióny klasifikované: väčšinou vidiecke regióny: Pomurský región, Podrávsky región, Korutánsky región, Sávsky región, Dolnoposávsky región, Vnútornokraňsko-krasový región, Gorický región, Juhovýchodné Slovinsko mierne vidiecke regióny: Zasávsky región, Hornokraňský región, Pobrežno-krasový región, Strednoslovinský región. Súbor:View of Celje (28189851435).jpg|náhľad|229x229bod|Celje Jediné veľké mesto je hlavné mesto Ľubľana. Medzi ďalšie (stredné) mestá patria Maribor, Celje a Kranj. Celkovo je v Slovinsku jedenásť mestských oblastí. Súbor:Liubliana 10.jpg|vľavo|náhľad|227x227bod|Ľubľana Súbor:Maribor Lent.jpg|vľavo|náhľad|210x210pixelů|Maribor Najväčšie mestá v Slovinsku (1. január 2019) Por. Názov Štatistický región Pop. 1. Ľubľana Strednoslovinský región 284 355 2. Maribor Podrávsky región 95 767 3. Celje Sávsky región 37 875 4. Kranj Hornokraňský región 37 463 5. Koper Pobrežno-krasový región 25 611 6. Velenje Sávsky región 25 327 7. Novo mesto Juhovýchodné Slovinsko 23 719 8. Ptuj Podrávsky región 17 858 9. Kamnik Strednoslovinský región 13 742 10. Trbovlje Zasávsky región 13 718 Jazyky Úradným jazykom v Slovinsku je slovinčina, ktorá je členom juhoslovanskej jazykovej skupiny. V roku 2002 bola slovinčina podľa sčítania ľudu rodným jazykom približne 88% slovinskej populácie, pričom viac ako 92% slovinskej populácie ňou hovorilo v domácnostiach. Táto štatistika zaraďuje Slovinsko medzi najhomogénnejšie krajiny v EÚ, pokiaľ ide o podiel osôb hovoriacich prevažujúcim materinským jazykom. Slovinčina je dialektmi veľmi rozmanitý slovanský jazyk s rôznymi stupňami vzájomnej zrozumiteľnosti. Počty dialektov sa pohybujú od menej ako siedmich dialektov, často považovaných za skupiny dialektov alebo dialekty, ktoré sa ďalej delia na 50 dialektov. Iné zdroje charakterizujú počet dialektov deväť alebo osem. Maďarčina a taliančina, ktorými hovoria príslušné menšiny, majú štatút úradných jazykov v etnicky zmiešaných regiónoch pozdĺž maďarských a talianskych hraníc. Dokonca aj pasy sú vydané v týchto oblastiach dvojjazyčné. V roku 2002 okolo 0,2% slovinskej populácie hovorilo taliansky a približne 0,4% hovorilo maďarsky ako svojim rodným jazykom. Maďarčina je spolu so slovinčinou oficiálnym jazykom v 30 obciach v 5 občinách (z ktorých 3 sú oficiálne dvojjazyčné). Taliančina je spolu so slovinčinou oficiálnym jazykom v 25 obciach a 4 občinách (všetky z nich sú dvojjazyčné). Rómčina, ktorou v rodnom jazyku v roku 2002 hovorilo 0,2% ľudí, je v Slovinsku zákonom chráneným jazykom. Ľudia, ktorí hovoria rómskym jazykom, patria predovšetkým do geograficky rozptýlenej a marginalizovanej rómskej komunity. Nemčina, ktorá bola pred druhou svetovou vojnou najväčším jazykom menšín v Slovinsku (okolo 4% obyvateľstva v roku 1921), je v súčasnosti rodným jazykom len okolo 0,08% obyvateľstva, z ktorých väčšina má viac ako 60 rokov. Značný počet ľudí v Slovinsku hovorí ako svojim rodným jazykom variantami srbochorvátčiny (srbčinou, chorvátčinou, bosniančinou alebo čiernohorčinou). Väčšinou ide o prisťahovalcov, ktorí sa presťahovali do Slovinska z iných bývalých republík Juhoslávie od šesťdesiatych rokov do konca osemdesiatych rokov a ich potomkov. V roku 2002 používalo 0,4% slovinskej populácie ako rodený jazyk albánčinu a 0,2% rodený jazyk macedónčinu. Čeština, štvrtý najväčší menšinový jazyk v Slovinsku pred druhou svetovou vojnou (po nemeckom, maďarskom a srbochorvátskom jazyku), je teraz rodným jazykom niekoľkých stoviek obyvateľov Slovinska. Pokiaľ ide o znalosť cudzích jazykov, Slovinsko patrí medzi najlepšie európske krajiny. Najviac vyučovanými cudzími jazykmi sú angličtina, nemčina, taliančina, francúzština a španielčina. V roku 2007 hovorilo aspoň jedným cudzím jazykom 92% obyvateľstva vo veku od 25 do 64 rokov a okolo 71,8% hovorilo najmenej dvoma cudzími jazykmi, čo bolo najvyššie percento v Európskej únii. Podľa prieskumu Eurobarometer mohla väčšina Slovincov od roku 2005 hovoriť po chorvátsky (61%) a po anglicky (56%). Podľa tohto prieskumu hovorilo 42% Slovincov nemecky, čo bolo jedno z najvyšších percent mimo nemecky hovoriacich krajín. Taliansky sa často hovorí na slovinskom pobreží a v niektorých ďalších oblastiach Prímoria. Asi 15% Slovincov hovorí po taliansky, čo je (podľa prieskumu Eurobarometer) tretie s najvyššou percentuálnou hodnotou hovorení taliančiny v Európskej únii po Taliansku a Malte. Prisťahovalectvo V roku 2015 sa asi 12% (237 616 osôb) obyvateľov Slovinska narodilo v zahraničí. Približne 86% populácie narodenej v zahraničí pochádza z iných krajín bývalého štátu Juhoslávia ako (v zostupnom poradí) z Bosny a Hercegoviny, po ktorej nasledujú prisťahovalci z Chorvátska, Srbska, Severného Macedónska a Kosova. Na začiatku roku 2017 žilo v krajine asi 114 438 ľudí s cudziny, ktoré tvoria 5,5% z celkovej populácie. Z týchto cudzincov malo 76% občianstvo iných krajín bývalého štátu Juhoslávia (okrem Chorvátska). 16,4% malo občianstvo EÚ a 7,6% malo občianstvo iných krajín. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2002 sú hlavnými etnickými skupinami Slovinska Slovinci (83%), avšak ich podiel na celkovej populácii sa neustále znižuje vzhľadom na ich relatívne nízku mieru plodnosti. Najmenej 13% (v roku 2002) populácie boli prisťahovalci z iných častí bývalej Juhoslávie a ich potomkovia. Usadili sa najmä v mestách a prímestských oblastiach. Relatívne malé, ale chránené Ústavou Slovinska, sú maďarská a talianska etnická menšina. Osobitné postavenie zastáva autochtónna a geograficky rozptýlená rómska etnická komunita. Počet ľudí emigrujúcich do Slovinska od roku 1995 neustále rástol a v posledných rokoch sa zvyšuje ešte rýchlejšie. Po vstupe Slovinska do EÚ v roku 2004 sa ročný počet prisťahovalcov od roku 2006 zdvojnásobil a od roku 2009 sa opäť zvýšil o polovicu. V roku 2007 malo Slovinsko jednu z najrýchlejšie rastúcich čistých mier migrácie v Európskej únii. Náboženstvo Najviac obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi. Pôsobí tu aj evanjelická cirkev augsburského vyznania, pravoslávna cirkev a žijú tu i moslimovia a neveriaci.
|
Slovinsko
|
501130
|
Introduction Výsledky podľa volebných obvodov (podiel hlasov proti v percentách). 20. decembra 2015 sa v Slovinsku konalo referendum o legalizácii manželstiev osôb rovnakého pohlavia . Zákon, uznávajúci rovnakopohlavné manželstvá bol v referende zamietnutý, keďže väčšina zúčastnených (63,51%) hlasovala proti zákonu. Zároveň volebná účasť v referende dosiahla viac ako 36 percent - hlasovania sa zúčastnilo vyše 623-tisíc ľudí (36,38%), pričom ich muselo byť aspoň 343 104 (20 percent) z celkového počtu oprávnených voličov asi 1,714 milióna - čo je podmienka záväznosti referenda v Slovinsku. V roku 2012 sa v Slovinsku konalo podobné referendum, v ktorom 54,55 percenta voličov pri volebnej účasti 30,31 percenta zamietlo rozšírenie práv registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia.
|
Referendum v Slovinsku v roku 2015
|
91565
|
Náboženstvo Sú prevažne rímskokatolíci. V období reformácie sa medzi nimi rozšírilo aj luteránstvo, ale v následnom období rekatolizácie sa väčšina Slovincov vrátila späť k rímskokatolíckej cirkvi.
|
Slovinci
|
3239
|
Geografia Topografická mapa Slovinska Slovinsko sa nachádza v strednej a juhovýchodnej Európe, dotýka sa Álp a hraničí so Stredozemím. Najvyšší vrchol Slovinska je Triglav (2 864 m.n.m.); priemerná výška krajiny je 557 m.n.m. V Slovinsku sa stretávajú štyri hlavné európske geografické oblasti: Alpy, Dináre, Panónska nížina a Stredozemné more. Hoci je pobrežie Jadranského mora blízko Stredozemného mora, väčšina Slovinska sa nachádza v povodí Čierneho mora. Alpy - vrátane Júlskych Álp, Kamniksko-Savinjaských Álp a reťazca Karavanka, ako aj masív Pohorje - dominujú severnému Slovinsku pozdĺž jeho dlhej hranice s Rakúskom. Pobrežie Slovinska na Jadrane sa rozprestiera od Talianska po Chorvátsko približne 47 km.Súbor:Triglav.jpg|náhľad|234x234bod|Vrch TriglavVýraz „krasová topografia“ sa vzťahuje na juhozápadnú slovinskú krasovú planinu, vápencovú oblasť podzemných riek, roklín a jaskýň, medzi Ľubľanou a Stredomorím. Na panónskej nížine na východe a severovýchode, smerom k chorvátskym a maďarským hraniciam je krajina v podstate rovinatá. Väčšina slovinského terénu je však kopcovitá alebo hornatá, s približne 90% povrchu, ktorý je 200 m.n.m. Viac ako polovica krajiny (11 823 km2) je pokrytá lesmi. Vďaka tomu je Slovinsko po Fínsku a Švédsku treťou najzalesnenejšou krajinou v Európe. Oblasti pokrývajú prevažne bukové, jedľové a bukovo-dubové lesy a majú pomerne vysokú výrobnú kapacitu. Stále sa tu nachádzajú zvyšky pralesov, najväčšie v oblasti Kočevje. Lúky a pastviny pokrývajú 5 593 km2 a polia a záhrady 954 km2. Existuje 363 km2 sadov a 216 km2 viníc. Geológia Slovinsko sa nachádza v pomerne aktívnej seizmickej zóne kvôli svojej polohe na malej Apulskej platni, ktorá je stlačená medzi eurázijskou platňou na severe a africkou platňou na juhu a otáča sa proti smeru hodinových ručičiek. Krajina je teda na križovatke troch dôležitých geotektonických jednotiek: Alpy na severe, Dináre na juhu a Panónska nížina na východe. Vedci dokázali v minulosti identifikovať 60 ničivých zemetrasení. Mnoho častí Slovinska má uhličitanovú pôdu a rozvinul sa rozsiahly podzemný systém. Podnebie Typy podnebia v Slovinsku v rokoch 1970 až 2000. Súbor:Triglav National Park (7892861178).jpg|náhľad|217x217bod|Cez národný park Triglav preteká rieka Soča Slovinsko sa nachádza v miernych zemepisných šírkach. Podnebie ovplyvňuje aj rôznorodosť reliéfu a vplyv Álp a Jadranského mora. Na severovýchode prevláda kontinentálny typ podnebia s najväčším rozdielom medzi zimnou a letnou teplotou. Na územiach pobrežia je Stredozemné podnebie. Vplyv mora na mieru teploty je viditeľný aj v údolí Soča, zatiaľ čo vo vysokohorských oblastiach je prítomné silné alpské podnebie. Medzi týmito tromi klimatickými systémami existuje vo väčšine krajiny silná interakcia. Zrážky, ktoré často pochádzajú z Janovského zálivu, sa v krajine líšia. V niektorých západných oblastiach je viac ako 3 500 mm zrážok a v Prekmurie klesá na 800 mm zrážok. Cez zimu je sneh pomerne častý a rekordná snehová vrstva v Ľubľane bola zaznamenaná v roku 1952 pri 146 cm snehu. V porovnaní so západnou Európou nie je Slovinsko príliš veterné, pretože leží v úpätí Álp. Priemerné rýchlosti vetra sú nižšie ako na pláňach okolitých krajín. Kvôli členitému terénu sú prítomné miestne vertikálne vetry s dennými obdobiami. Okrem toho existujú tri vetry osobitného územného významu: bora, jugo a foehn. Jugo a bora sú charakteristické pre Prímorie. Zatiaľ čo jugo je vlhký a teplý, bora je zvyčajne chladná a nárazovitá. Foehn je typický pre alpské regióny na severe Slovinska. V Slovinsku sa zvyčajne vyskytuje severovýchodný vietor, juhovýchodný vietor a severný vietor. Vodstvo Súbor:Lake Bohinj (9452094709).jpg|náhľad|Bohinjsko jazero, najväčšie slovinské jazero, jeden z dvoch prameňov rieky Sávy Územie Slovinska (16 423 km2, t.j. 81%) patrí do povodia Čierneho mora a menšia časť (3 850 km2, t.j. 19%) patrí do povodia Jadranského mora. Tieto dve časti sa delia na menšie jednotky, pokiaľ ide o ich centrálne rieky, povodie rieky Mura, povodie Drávy, povodie Sávy s povodím Kopy a povodie jadranských riek. V porovnaní s ostatnými rozvinutými krajinami sa kvalita vody v Slovinsku považuje za jednu z najvyšších v Európe. Jedným z dôvodov je nepochybne to, že väčšina riek vzniká na hornatom území Slovinska. To však neznamená, že Slovinsko nemá problémy s kvalitou povrchových a podzemných vôd, najmä v oblastiach s intenzívnym poľnohospodárstvom. Biodiverzita Súbor:P anguinus2.jpg|náhľad|Jaskyniara vodného je možné nájsť v jaskyni Postojna a ďalších jaskyniach v krajine. Slovinsko podpísalo 13. júna 1992 Dohovor o biologickej diverzite a 9. júla 1996 sa stalo zmluvnou stranou dohovoru. Následne vypracovala národnú stratégiu a akčný plán pre biodiverzitu, ktorá bola prijatá dohovorom 30. mája 2002. Slovinsko sa vyznačuje výnimočne širokou škálou biotopov v dôsledku kontaktu geologických jednotiek a biogeografických regiónov a v dôsledku ľudských vplyvov. Približne 12,5% územia je chránených s 35,5% v ekologickej sieti Natura 2000. Napriek tomu z dôvodu znečistenia a zhoršovania životného prostredia diverzita klesá. Živočíšstvo Biologická diverzita krajiny je vysoká, pričom 1% svetových organizmov sa nachádza na 0,004% zemského povrchu. Existuje 75 druhov cicavcov, medzi ktoré patria svišť, kozorožec alpský a kamzík. Existuje tu mnoho jeleňov, srncov, kancov a zajacov. Plch sivý sa často vyskytuje v slovinských bukových lesoch. Chytanie týchto zvierat je dlhá tradícia a je súčasťou slovinskej národnej identity. Včela Medzi dôležité mäsožravce patrí rys ostrovid, európske mačky divé, líšky (najmä líška hrdzavá) a šakal európsky. Nachádzajú sa tu ježkovia, bodliaky a hady, ako sú zmije a užovka obojková. Podľa posledných odhadov má Slovinsko cca. 40-60 vlkov a asi 450 medveďov hnedých. V Slovinsku sa vyskytuje mimoriadne rozmanitý počet jaskýň s niekoľkými desiatkami endemických druhov. Medzi jaskynnými stavovcami je jediný známy jaskyniar vodný, ktorý žije v krase, Dolnom Kraňsku a Bielom Kraňsku. Jediným regulárnym druhom veľrýb, ktorý sa vyskytuje v severnom Jadranskom mori, je delfín skákavý ( Tursiops truncatus ). Žije tu široká škála vtákov, ako je napríklad sova obyčajná, myšiarka ušatá, výr, jastraba a hadiar krátkoprstý. Zaznamenali sa aj iné dravé vtáky, ako aj rastúci počet havranov a vrán a migrujúcich do Ľubľany a Mariboru, kde sa usadia. Medzi ďalšie vtáky patrí tesár čierny a žlna zelená a bocian biely, ktoré hniezdia hlavne v Prekmurie. Súbor:Lipica horses (7198987762).jpg|náhľad|Moderné pasenie lipicánov V Slovinsku existuje 13 domácich zvierat z ôsmich druhov (sliepky, ošípané, psy, kone, ovce, kozy, včely a hovädzí dobytok). Medzi nimi sú krašský ovčiak, kranská včela a lipicánsky kôň. Salmo marmoratus sú pôvodné slovinské ryby. Slovinsko je tiež domovom sumca západného. Huby Zo Slovinska bolo zaznamenaných viac ako 2 400 druhov húb a keďže toto číslo nezahŕňa huby tvoriace lišajníky, celkový počet už známych slovinských húb je nepochybne oveľa vyšší. Ostáva ešte objaviť mnoho ďalších. Rastlinstvo Slovinsko je treťou najlesnatejšou krajinou v Európe a 58,3% územia pokrývajú lesy. Lesy sú dôležitým prírodným zdrojom a ťažba dreva je obmedzená na minimum. Vo vnútrozemí krajiny sú typické stredoeurópske lesy, prevažne dubové a bukové. V horách sa vyskytujú smreky, jedle a borovice. Borovice rastú na náhornej plošine Kras, aj keď iba jedna tretina tejto oblasti je pokrytá borovicovým lesom. Lipa, bežná v slovinských lesoch, je národným symbolom. Slovinsko má na svojom území veľa rastlín z etnobotanicky užitočných skupín. Z 59 známych druhov etnobotanického významu sú niektoré druhy ako prilbica modrá, konopa siatá a tis obyčajný obmedzené podľa Úradného vestníka Slovinskej republiky.
|
Slovinsko
|
497209
|
Predohra k vojne 23. decembra 1990 sa v Slovinsku konalo referendum o nezávislosti. Referenda sa zúčastnilo 93% obyvateľov a až 95% sa vyjadrilo za nezávislosť. V apríli 1991 bolo jasné, že slovinský návrh na premenu Juhoslávie na konfederáciu nebude prijatý. 9. mája 1991 informoval slovinský parlament, že slovinská nezávislosť bude vyhlásená v súlade s výsledkami referenda najneskôr do 26. júna 1991. Od mája 1991 boli pod vedením Lojze Peterleho zriaďované pracovné skupiny, ktoré prijali balíky opatrení potrebných na vyhlásenie nezávislosti. Už v apríli 1991 bola vytvorená taktika vedenia obrannej vojny - Slovinci mali obkľúčiť jednotky a kasárne Juhoslovanskej ľudovej armády v Slovinsku, zabrániť cestnými blokádami postupu JĽA z Chorvátska a aktívne bojovať tam, kde by mala slovinská Teritoriálna obrana vojenskú výhodu. V Slovinsku boli umiestnené silné zložky JĽA. 8. marca 1991 slovinský parlament rozhodol, že brancov bude posielať len do jednotiek TO a polície. Začiatkom mája 1991 zvýšila JLA, na čele ktorej stáli v tej dobe dvaja Srbi, osem Chorvátov, dvaja Slovinci, dvaja Macedónci a jeden moslim, bojovú pohotovosť jednotiek v Slovinsku, Chorvátsku a Bosne. Mobilizovala juhoslovanských záložných vojakov v zámienke účasti na cvičení "Zákopo". Cvičenie simulovalo napadnutie SFRJ zo strany Talianska a Rakúska.
|
Vojna v Slovinsku
|
501131
|
Pozadie Slovinskí poslanci schválili 3. marca 2015 v parlamente zákon, ktorý zmenil definíciu manželstva zo zväzku muža a ženy na zväzok dvoch osôb . Oponenti zákona následne zozbierali dostatočný počet podpisov (v Slovinsku je potrebných na vypísanie referenda o schválenom zákone 40-tisíc podpisov, po zozbieraní vyše 48-tisíc sa oponenti zákona obrátili na parlament) na vypísanie referenda, ktorého úspešnosť znamená automatické zamietnutie zákona prijatého parlamentom. Následne 26. marca schválil slovinský parlament zablokovanie referenda na základe jeho protiústavnosti, keďže slovinská ústava neumožňuje ľudové hlasovanie o zákonoch, ktoré sa dotýkajú ľudských práv a základných slobôd. Zástanci referenda napadli rozhodnutie na Ústavnom súde, ktorý sa 22. októbra 2015 uzniesol, že parlament nemá právomoc vyhlásiť referendum za protiústavné. Referendum bolo následne parlamentom vypísané na 20. decembra 2015. Proti zákonu sa postavila katolícka cirkev aj pápež František. Množstvo politikov z EÚ, vrátane slovinskej eurokomisárky Violety Bulcovej, volalo po hlasovaní za zákon.
|
Referendum v Slovinsku v roku 2015
|
497211
|
Vyhlásenie nezávislosti 25. júna 1991 vyhlásili Chorvátsko a Slovinsko nezávislosť. Chorvátsko zatiaľ len formálne. Nezávislosť Slovinska bola verejne vyhlásené 26. júna večer na Ľubľanskom Námestí republiky. V Slovinsku začala okamžitá realizácia nezávislosti. Jednotky TO mali celkom 16 000 príslušníkov, polícia mala 10 000 príslušníkov. Okamžite boli zriadené hraničné kontroly na slovinsko-chorvátskej hranici. V noci na 25. júna vydala zväzová vláda pohraničným jednotkám rozkaz zvýšiť bojovú pohotovosť na hraniciach s Rakúskom, Maďarskom a Talianskom. Chorvátsko sľúbilo predsedovi Prezídia SFRJ Markovičovi, že nebude brániť intervencii v Slovinsku.
|
Vojna v Slovinsku
|
3240
|
Politika Budova vlády a kancelária prezidenta v Ľubľane Súbor:Borut Pahor 2010-10-08.jpg|náhľad|264x264bod|Prezident Borut Pahor Slovinsko je parlamentnou demokratickou republikou s viacstranným systémom. Hlavou štátu je prezident, ktorý je volený ľudovým hlasovaním a má dôležitú integračnú úlohu. Prezident je volený na päť rokov a najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Má prevažne reprezentatívnu úlohu a je hlavným veliteľom slovinských ozbrojených síl. Výkonným a správnym orgánom v Slovinsku je vláda Slovinska ( Vlada Republike Slovenije ), ktorej lídrom je predseda vlády a rada ministrov alebo vláda, ktorých volí Národné zhromaždenie ( Državni zbor Republike Slovenije ). Zákonodarnú moc má dvojkomorový parlament Slovinska, ktorý sa vyznačuje asymetrickou dualitou. Prevažná časť moci je sústredená v Národnom zhromaždení, ktoré pozostáva z deväťdesiatich členov. Z toho 88 je volených všetkými občanmi v systéme pomerného zastúpenia, zatiaľ čo dvaja sú volení registrovanými členmi autochtónnej maďarskej a talianskej menšiny. Voľby sa konajú každé štyri roky. Národná rada ( Državni svet Republike Slovenije ), ktorá sa skladá zo štyridsiatich členov vymenovaných za zastupovanie sociálnych, ekonomických, profesionálnych a miestnych záujmových skupín, má obmedzenú poradenskú a kontrolnú právomoc. Obdobie rokov 1992 až 2004 bolo poznačené vládou liberálnej demokracie Slovinska, ktorá bola zodpovedná za postupný prechod z Titoistického hospodárstva na kapitalistické trhové hospodárstvo. Neskôr pritiahlo veľa kritiky neoliberálnych ekonómov, ktorí požadovali menej postupný prístup. Prezident strany Janez Drnovšek, ktorý pôsobil ako predseda vlády v rokoch 1992 až 2002, bol spolu s prezidentom Milanom Kučanom (ktorý pôsobil v rokoch 1990 až 2002) jedným z najvplyvnejších slovinských politikov 90. rokov. Obdobie rokov 2005 až 2008 sa po vstupe do EÚ vyznačovalo nadmerným nadšením. Počas prvého funkčného obdobia vlády Janeza Janša prvýkrát po nezávislosti slovinské banky zistili, že pomer pôžičiek vymkol spod kontroly. Došlo k nadmerným pôžičkám od zahraničných bánk a potom k nadmernému úverovaniu zákazníkov vrátane miestnych obchodných magnátov. Po začatí finančnej krízy v rokoch 2007 až 2010 a európskej krízy štátneho dlhu musela ľavicová koalícia, ktorá nahradila Janšovu vládu vo voľbách v roku 2008, čeliť dôsledkom nadmerného požičiavania v rokoch 2005 až 2008. Pokusy o uskutočnenie reforiem, ktoré by pomohli hospodárskemu oživeniu, sa stretli s protestujúcimi študentmi, ktorých viedol študent, ktorý sa neskôr stal členom SDS Janeza Janša, a odbormi. Navrhované reformy boli odložené v referende. Ľavicová vláda bola bez hlasovania vylúčená. Janez Janša pripísal rozmach výdavkov a nadmerných pôžičiek obdobiu ľavicovej vlády; navrhol tvrdé úsporné reformy, ktoré predtým odložil. Niektorí ekonómovia vo všeobecnosti odhadujú, že ľavicové a pravicové strany sa pripisujú nadmernému požičiavaniu a prevzatiu manažérov; dôvodom bolo to, že každá strana sa snažila založiť ekonomickú elitu, ktorá bude podporovať politické sily. Súdnictvo Súdne právomoci v Slovinsku vykonávajú sudcovia, ktorých volí národné zhromaždenie. Súdnu moc v Slovinsku vykonávajú súdy so všeobecnou zodpovednosťou a špecializované súdy, ktoré sa zaoberajú záležitosťami týkajúcimi sa konkrétnych právnych oblastí. Štátny prokurátor je nezávislý štátny orgán zodpovedný za stíhanie prípadov podozrivých zo spáchania trestných činov. Ústavný súd, zložený z deviatich sudcov zvolených na deväťročné funkčné obdobie, rozhoduje o súlade zákonov s ústavou; všetky zákony a nariadenia musia tiež byť v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva a ratifikovanými medzinárodnými dohodami. Administratívne členenia a tradičné regióny Samosprávy Súbor:Borders of the Historical Habsburgian Lands in the Republic of Slovenia.png|náhľad|239x239bod|Tradičné regióny Slovinska - 1.) Slovinské prímorie, 2.a) Horné Kraňsko, 2.b) Vnútorné Kraňsko, 2.c) Dolné Kraňsko, 3.) Korutánsko, 4.) Dolné Štajersko, 5.) Prekmurie Slovinsko je oficiálne rozdelené na 212 občín (z ktorých jedenásť má štatút mestských samospráv). Občiny sú jediné orgány miestnej samosprávy v Slovinsku. Na čele každej občiny je starosta ( župan ), ktorý je volený každé štyri roky ľudovým hlasovaním, a mestská rada ( občinski svet ). Vo väčšine občín je obecná rada volená prostredníctvom systému pomerného zastúpenia; len niekoľko menších občín používa väčšinový volebný systém. V mestských samosprávach sa občinské rady nazývajú mestské rady. Každá občina má tiež lídra mestskej správy ( načelnik občinske uprave ) menovaného starostom, ktorý je zodpovedný za fungovanie miestnej správy. Štatistické regióny: 1. Gorizia, 2. Horné Kraňsko, 3. Korutánsko, 4. Dráva, 5. Mura, 6. Stredné Slovinsko, 7. Centrálna Sáva, 8. Savinja, 9. Pobrežie, 10. Vnútorné Kraňsko, 11. Juhovýchodné Slovinsko, 12. Dolná Sáva Správne obvody Medzi občinami a Slovinskou republikou neexistuje žiadna oficiálna sprostredkovateľská jednotka. 62 správnych obvodov, ktoré sa oficiálne nazývajú „administratívne jednotky“ ( upravne enote ), sú iba podskupinami štátnej správy a sú pomenované podľa ich príslušných sídiel. Na jeho čele je vedúci oddelenia ( načelnik upravne enote ), ktorého menuje minister verejnej správy. Tradičné regióny a identity Tradičné regióny boli založené na bývalých habsburských korunných krajinách, medzi ktoré patrili Kraňsko, Korutánsko, Štajersko a Prímorie. Hlavné mesto Ľubľana bolo historicky administratívnym centrom Kraňska a patrilo do Vnútorného Kraňska, s výnimkou okresu Šentvid, ktorý sa nachádzal v Hornom Kraňsku a tiež v čase, keď bola hranica medzi nemeckým anektovaným územím a talianskou provinciou Ľubľana počas druhej svetovej vojny. Štatistické regióny Dvanásť štatistických regiónov nemá administratívnu funkciu a na účely regionálnej politiky Európskej únie sa člení na dva makroregióny. Tieto dva makroregióny sú: Východné Slovinsko ( Vzhodna Slovenija - SI01), ktoré zoskupuje štatistické regióny Mura, Dráva, Korutánsko, Savinja, Stredná Sáva, Dolná Sáva, Juhovýchodné Slovinsko a Vnútorné Kraňsko. Západné Slovinsko ( Zahodna Slovenija - SI02), ktoré zoskupuje štatistické regióny Stredné Slovinsko, Horné Kraňsko, Gorizia a Pobrežie. Vojsko Slovinskí vojaci 3. roty 10. pluku na vojenskom cvičení Súbor:AS AL 532 SLO.jpg|vľavo|náhľad|Eurocopter AS532 Cougar slovinskej armády|165x165pixelů Slovinské ozbrojené sily poskytujú vojenskú obranu nezávisle alebo v rámci aliancie v súlade s medzinárodnými dohodami. Keďže v roku 2003 bolo branné právo zrušené, je organizované ako plne profesionálna armáda. Hlavným veliteľom je prezidentom Slovinskej republiky, zatiaľ čo operačné velenie je v právomoci náčelníka generálneho štábu slovinských ozbrojených síl. V roku 2016 predstavovali vojenské výdavky odhadom 0,91% HDP krajiny. Od vstupu do NATO sa slovinské ozbrojené sily aktívnejšie podieľajú na podpore medzinárodného mieru. Zúčastnili sa na operáciách na podporu mieru a humanitárnych činnostiach. Slovinskí vojaci sú okrem iného súčasťou medzinárodných síl pôsobiacich v Bosne a Hercegovine, Kosove a Afganistane.
|
Slovinsko
|
561465
|
Doprava Sieť diaľnic Cestná doprava Slovinsko, ležiace na rozhraní Balkánu, Strednej a Západnej Európy, malo už počas éry Rímskej ríše veľký dopravný význam. Územím viedli dôležité cesty (medzi nimi slávna Jantárová cesta), po ktorých smerovali obchodníci i vojaci a prepravovali sa zásoby do provincii Panónia, Norikum a Dalmácia. V súčasnosti vedú krajinou dva hlavné európske dopravné koridory; prvý vedie západo-východným smerom v trase Terst – Ľubľana – Budapešť, druhý v severo-južnom smere v trase Salzburg – Ľubľana – Záhreb. Významným je tiež koridor Graz – Maribor – Záhreb, ktorý je mimo tranzitnej nákladnej dopravy dôležitou cestou pre dovolenkárov, smerujúcich zo strednej a západnej Európy do Dalmácie. Medzi najdôležitejšie dopravné tepny tak patria tzv. európske cesty s medzinárodným významom, ktorými prechádza väčšina tranzitu. Celková cestná sieť v Slovinsku dosahuje 38 985 km, z toho je 769 km rýchlostných ciest (sav v roku 2012). Križovatka A1 a A2 Malence pri Ľubľane ;Európske cesty E 57: (Graz) → ŠentiljMariborCeljeĽubľana E 59: (Graz) → ŠentiljMariborKozminci → Záhreb E 61: (Villach) → HrušicaĽubľanaPostojnaDivača → Terst E 70: (Terst) → DivačaĽubľanaObrežje → Záhreb ;Diaľnice A1: Šentilj – Maribor – Ľubľana – Srmin () A2: Karavanken – Kranj – Ľubľana – Novo mesto – Obrežje () A3: Gabrk – Fernetiči () A4: Maribor – Gruškovje () A5: Maribor – Pince () Železničná doprava Železničná sieť Slovinska Železničná doprava využíva štandardný rozchod koľají 1435 mm, čo zjednodušuje medzinárodnú prepravu. Hornatý reliéf krajiny limituje používanie železnice do rovinatejších oblastí nížin a horských kotlín, ktorými vedie väčšina hlavných tratí. Celková dĺžka železničnej siete je 1 229 km (v roku 2014), z toho elektrifikovaných jednosmerným napätím 3 kV je 503 km a dvojkoľajných tratí je 331 km. Významným je železničný uzol v Ľubľane a pre nákladnú dopravu prístav Koper. Nezastupiteľnú úlohu v rámci turistického ruchu v hlavnom meste zohráva pozemná lanová dráha na Ľubľanský hrad. V minulosti v meste premávali električky, ktoré však boli v roku 1959 zrušené. Veľkú obľubu má v hlavnom meste cyklodoprava. Lodná doprava Najvýznamnejším prístavným mestom krajiny je Koper, kde je jediné významnejšie prekladisko námorných lodí v Slovinsku. Na jadranskom pobreží je niekoľko malých prístavov a mol. Vnútrozemská riečna doprava má zanedbateľný význam a plní skôr rekreačnú funkciu. Letecká doprava V krajine je 16 letísk, z ktorých je 9 s nespevnenou dráhou. Z hľadiska prepravy dominuje medzinárodné letisko Joža Pučnika pri Ľubľane, ktoré v roku 2019 odbavilo cca 31,5 tisíc letov a viac ako 1,72 mil. cestujúcich. Medzinárodné sú ešte letiská v Maribore a v Portoroži, slúžiace najmä doprave turistov na jadranské pobrežie. Vnútroštátna letecká doprava je vzhľadom na rozlohu krajiny a existujúcu diaľničnú sieť využívaná minimálne.
|
Geografia Slovinska
|
598449
|
Prvá písomná zmienka o miestnom osídlení je z roku 1429. V roku 1534 sa písomne uvádza ako Bolyaperci. Patrila hradnému panstvu Revište, od roku 1672 časť pripadla Pavlínom z Lefantoviec. Po zrušení rehole patrila táto časť verejným základinám, časť dovtedy patriaca rodine Dóczyovcov prešla pod správu Banskej komory v Banskej Štiavnici. Obec sa skladala z osád (štálov): Abrahámov štál, Bachhübl, Bartošov štál, Bauer, Borovička, Danielovci atď. Obyvatelia sa zoberali hlavne poľnohospodárstvom a prácou v lese. Po druhej svetovej vojne boli z obce obyvatelia nemeckej národnosti vysídlení a usadili sa tu obyvatelia z vypálených obcí.
|
Píla (okres Žarnovica)
|
28780
|
Pamiatky V obci sa nachádza socha sv. Floriána z 19. storočia, socha sv. Magdalény z 18. storočia, pomník zosnulým z 1. a 2. svetovej vojny a rímskokatolícky kostol sv. Magdalény z roku 1860.
|
Jablonec (okres Pezinok)
|
169723
|
Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1241.
|
Svojšice (okres Kolín)
|
178360
|
Dejiny Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1141.
|
Velký Ořechov
|
11771
|
Pozri aj Zoznam kultúrnych pamiatok v Žarnovici
|
Žarnovica
|
227578
|
Polohopis Bývalá obec ležala v údolí Telinského potoka, na rozhraní Hronskej pahorkatiny (podcelok Podunajskej pahorkatiny) a Kozmálovských vŕškov (podcelok Štiavnických vrchov). Severozápadne leží zalesnený vrch Dobrica (), východným smerom dominuje Veľká Vápenná ().
|
Mochovce (obec)
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.